Národný Park Torotoro

Po 2 dvoch ťažkých, ale krásnych dňoch vo vysokých horách Ánd sme späť v La Paz. S Ando zo Švajčiarska sme si počas výstupu na Huayna Potosí povahovo sadli a zobrali sme jeden hostel v centre mesta. Obaja sme unavení a nejakí bez nálady, čo si nikto z nás nevie vysvetliť. Máme byť šťastní, že sa nám obom podaril životný výstup a v zdraví sme sa vrátili späť do civilizácie. Obaja sme pociťovali akési prázdno, možno preto, že to na čo sme sa niekoľko dní tešili je za nami a ani jeden z nás nemá plán čo ďalej. Nad avokádom premýšľame čo budeme najbližšie tri týždne v Bolívii robiť. Po zálohovaní fotiek z výstupu premýšľam nad NP Torotoro.

Opúšťam La Paz, smer Cochabamba

Balím veci a vyrážam na autobusovú stanicu, kde to funguje veľmi chaoticky. Každá autobusová spoločnosť zamestnáva človeka, ktorý na plné hrdlo, veľmi škrekľavým hlasom vykrikuje mestá kam ich autobus smeruje. Obieham pár agentúr a zisťujem cenu do mesta Cochabamba. Nakoniec sa veziem 6 hodín v relatívne pohodlnom buse za 6 Eur. Som rád, že som odišiel z rušného mesta. To som ešte nevedel že Cochabamba je tretie najväčšie mesto Bolívie. Predstavoval som si malú dedinku na úpätí hôr. To by som však nebol ja, keby som si všetko dopredu naplánoval a skontroloval. V autobuse sa zoznamujem s týpkom, ktorý pozná môjho „couchsurfing“ kamaráta, u ktorého môžem prenocovať. Javier vedie miestnu školu a tak sa teším, že sa dozviem niečo o tom, ako funguje škola v Bolívii. Chlapík z autobusu ma odprevadil až k Javierovmu domu. Klopem, búcham, volám na mobil, ale nikto neotvára.

V bistre oproti dojedám polovicu grilovaného kuraťa a dokola vytáčam Javierov mobil. Je mi jasné, že bude musieť na hostel. Je už poriadna tma. Som samozrejme mimo centra, kde žiadne hosteli nie sú. Najbližší je 4 km ďaleko. Na hostel som dorazil neskoro večer. Chcel som ísť rovno spať, ale partia kamarátov z Čile a Argentíny ma prehovorila na pivo. Zašli sme do miestnej „barmácia“ pre pivo a pukance. Argentínska a čilská španielčina je hrozná, nerozumiem im jednu súvislú vetu, ale im to je evidentne jedno. Anglicky nikto z nich nevie.

Na druhý deň sa prechádzam po meste a rozmýšľam, že sa vrátim do La Paz a vyrazím na ešte vyššiu horu Illiami ( 6438 m.n.m. ). Volám s Ando či by do toho išla. Je nadšená a tak sme sa dohodli, že zavolám agentúre a zistím, koľko to bude stáť. Na naše prekvapenie je tento výstup 6 násobne drahší. 600 Eur sa nám asi platiť nechce, aj keď by to bol určite skvelý zážitok.

Švajčiarsky pár Helen a Tomas

Ando nakoniec dorazila do Cochabamba deň po mne. V miestnej kaviarni sme sa stretli s jej známymi zo Švajčiarska, ktorí tu pracujú ako učitelia. Asi som im sympatický, pretože ma pozvali do ich domu, aj keď predtým vraveli, že u nich nie je miesto. Privítali nás čerstvým mangom a „cuba libre“. Cítim sa ako doma, čistá kúpeľňa, obývačka, záhrada a skvelé európske jedlo, ktoré pre nás pripravili. Našli sme aj voľný matrac, na ktorom som mohol prespať.

Po stopách dinosaurov v Torotoro

Na druhý deň, skoro ráno, vyrážame do Národného Parku Torotoro. Toto miesto je vzdialené 6 hodín od Cochabamba. Cesta tam je úplne rozbitá, ale o to zaujímavejšia. Signál samozrejme strácam tesne za mestom, ale výhľady na okolitú prírodu sú ako z Jurského parku.

Torotoro je v týchto dňoch úplne preplnené domácimi, keďže je v Bolívii predĺžený víkend. Navyše tu každý deň hrozia štrajky a tak je možné, že  ostaneme dlhšie ako plánujeme.  Národný Park Torotoro je populárny hlavne kvôli dinosaurím stopám, ktoré tu boli nedávno objavené. Taktiež sa tu nachádza hlboký kaňon Torotoro, odporúčam jednodennú túru do jeho útrob. Vstup je povolený len s miestnym sprievodcom, ale aj tak to vychádza na pár korún.

Náš sprievodca Johny je trošku svojský, ale nakoniec sme si na jeho štýl zvykli. V mega teple totálne odišiel telefón, nedá sa zapnúť, čo ma dosť štve, pretože iný nemám a ostať bez prístupu k internet banking, emailu atď. je dosť na prd. Pri večeri sa však zrazu rozsvietil, preinštaloval sám seba a od vtedy funguje ako hodinky.

Torotoro opúšťame po troch dňoch. Ráno o siedmej odchádza autobus, ktorý sme rezervovali deň predtým. Desať minút pred odchodom dojedáme raňajky a z agentúry volajú do hotela, že kde sme. Ponáhľame sa, máme pocit, že sa teda čaká len na nás. Na naše prekvapenie je autobus takmer prázdny a nakoniec z mesta vyrážame s hodinovým meškaním. Sme späť v Cochabamba a večer sa presúvame do hlavného mesta Sucre.