Krížom krážom po Kolumbii

Drogové kartely, krádeže, únosy či vraždy. Kolumbijská skutočnosť? Skôr predsudky vyspelého sveta voči minulosti tejto krajiny. Áno, bez vetra sa ani lístok nepohne, ale ja osobne odporúčam, radšej raz zažiť ako tisíckrát počuť či čítať. Napriek tomu ponúkam náhľad do tejto fascinujúcej krajiny prostredníctvom mojich skúseností. Nech sa páči!

Svoj pobyt v Kolumbii som začala v septembri 2012 v meste Valledupar (severovýchod krajiny, blízko pri hraniciach s Venezuelou), kde som celkovo strávila 10 mesiacov ako lektorka anglického jazyka v súkromnej škole. Výhoda práce učiteľa je to, že má prázdniny spolu s deťmi a tak som mala veľmi veľa priestoru na cestovanie. Veď napríklad vianočné prázdniny trvali celý mesiac. Ale pekne po poriadku.

Pri výstupe z lietadla vo Valledupare ma privítala tropická klíma, hudobníci hrajúci typické vallenato a zopár mladých AIESECárov s transparentmi, na ktorých boli nápisy „Vitaj Majka, tvoja nová rodina ťa víta.“ Letisko bolo malinkaté, jediná beloška s divným menom Majka som mohla byť jedine ja a toto veľké privítanie skupinkou mladých ľudí pozorovali všetci prítomní na letisku. Niet divu, že som sa začala cítiť ako celebrita. A tento pocit mi ostal počas celého pobytu, pretože byť beloškou s blonďavými vlasmi a modrými očami je v tomto mestečku odsúdením na neustále pokrikovanie, očumovanie, návrhy na sobáš a podobne. Aby som moju atraktivitu objasnila, Valledupar je hlavné mesto regiónu Cesar, má približne 400 000 obyvateľov tmavšej pleti, ktorí nie sú zvyknutí na cudzincov a už vôbec nie na „exotické stredoeurópske typy“. Niekedy to bolo veľmi príjemné, inokedy až otravné, každopádne to bolo jednou z vecí, na ktoré si bolo treba v tejto kultúre zvyknúť.

Prvé týždne ma čakalo viac kultúrnych či klimatických rozdielov, ktoré bolo treba pochopiť a vstrebať. Ulica bolo miesto, kde sa odohrávalo takmer všetko, čo bolo pre moje oči zaujímavé.

Doprava

Po cestách, ktoré miestami pozostávali z hliny a kamenia sa premávali lokálni na motorkách, podozrivo naobliekaní v takom teple. Neskôr som pochopila, že na motorke strávia aj celý deň, preto mali dlhé rukávy ako ochranu proti slnku. Dôvodom, že sa premávajú celé dni na motorkách je možnosť zárobku. Systém „mototaxi“, ako to domáci nazývajú, funguje nasledovným spôsobom. Ak potrebuješ rýchly presun z miesta A na miesto B a nechceš investovať 4500 a viac pesos na bežný taxík, postavíš sa k ceste a stopneš si najbližšiu motorku, ktorá práve ide okolo. Vodičovi povieš kam sa potrebuješ dostať, občas, ale naozaj výnimočne dostaneš aj helmu, nasadneš na moto a už sa vezieš. Ak si cudzinec, je lepšie vopred radšej zjednať cenu. Vo Valledupare bola bežná taxa po meste 1500 pesos, pri dlhšej ceste suma rástla. Samozrejme, tento systém prepravy sa všeobecne neodporúča z bezpečnostných dôvodov. V samotnom Valledupare existuje zákon, ktorý zakazuje viesť sa dvom osobám mužského pohlavia na jednej motorke, a to z dôvodu možnosti okrádania, či prepadov. Bohužiaľ, percento kriminality v niektorých častiach krajiny je neustále dosť vysoké.

Používanie motoriek je v rámci celej Kolumbie veľmi populárne. Nehovorím o ich vybavenosti a technickom stave, hlavne že „prdela pod zadkom“. Málokedy sa stalo, že motorka mala spätné zrkadielka. Sama som bola svedkom niekoľkých nepekných dopravných nehôd motorkárov. No i napriek tomu bolo veľmi bežným úkazom vidieť na motorke takúto zostavu: vpredu otec rodiny, jeho brucho oblapené malými rúčkami asi 5 ročného syna, ktorý sedel hneď za ním a na konci motorky, chrbtom v smere jazdy sedela mama, ktorá v jednej ruke držala kojenca a druhou si pridŕžala šaty lietajúce vo vetre. Tretiu ruku na to, aby sa aspoň trochu pridržiavala už bohužiaľ nemala. Podotýkam, že ani jeden nemal helmu, takže bezpečnosť jazdy bola asi tak na bode mrazu. Nuž čo, aj tak sa dá.

Okrem mototaxíkov v meste fungovala preprava žltými taxíkmi, ktorých vybavenie nebolo oveľa lepšie ako vybavenie motoriek. Každopádne jazda s nimi bola bezpečnejšia a pohodlnejšia. Mestskú hromadnú dopravu predstavovali rozbité mikrobusy, u nás skôr dodávky, ktoré veľakrát nemali ani dvere, takže vetranie počas jazdy bolo zaručené. Nikto v meste presne nevedel, ako funguje cestovný poriadok, žiadne oficiálne zastávky neexistovali. Ak sa ti na ulici podarilo stopnúť autobus, tak si nastúpil, ale istotu, že ide tým smerom, kam sa potrebuješ dostať, si nikdy nemal. Šoférovi si zaplatil až pri vystupovaní, nik to veľmi neriešil. Musím sa priznať, že skúsenosť s autobusom som vo Valledupare absolvovala iba jedenkrát, ale existuje z toho aj fotodokumentácia.

No a aby bol  obraz o cestnej premávke v tomto rozpálenom mestečku kompletný, na cesty pridám ešte záprahy s koňmi. Tí najchudobnejší málokedy chodili pešo. Ak si niekde „nepožičali“ starý bicykel, tak zapriahli väčšinou jedného vyhladovaného koníka do povozu a šinuli si to po hlavnej ceste pomedzi autá a motorky. Niekedy sa stalo, že sa zatúlaný kôň prechádzal po ulici, a preto som častokrát po ceste do práce musela prekračovať značky, ktoré tu ten koník zanechal.

Klíma

Ďalšou vecou, na čo som si musela zvykať bolo horúce podnebie. Mesto Valledupar je situované na severo-východe krajiny, zo západu obkolesené Sierrou Nevadou de Santa Marta a od Karibského mora vzdialené asi 4 hodiny cesty autobusom. Striedajú sa tu dve obdobia, ktoré domáci nazývajú letom a zimou, ale to nemajú ani páru o tom, ako vyzerá sneh. V období októbra – novembra a marca – apríla je obdobie dažďov („zima“), kedy každý deň niekoľkokrát spŕchne, ale po hodinovom lejaku ostane celá ulica pod vodou a vzduch až príšerne nedýchateľný. Záplavy sú veľakrát dôvodom, prečo obyvatelia meškajú dlhšie ako obvykle, niekedy sa stane, že sa kvôli dažďu ani nedostavia do práce, pretože je značne obmedzená aj doprava. Voda vždy do dvoch hodín vsiakne, alebo sa odparí, pretože po daždi slnko opäť veselo praží.

Zvyšok roka sa teploty pohybujú okolo 35°C, na páliacom slnku určite viac. Preto domáci aj napriek hnedšej pokožke a vyššiemu obsahu melanínu v koži používajú opaľovacie krémy s faktormi 50, 70 a dokonca 100.

Čo bolo pre mňa veľmi prekvapujúce bola dĺžka denného svetla, ktorá sa nijak výrazne počas roka nemenila Každé ráno vychádzalo slnko tesne pre 6 hodinou a už o 18:00 bola tma ako v rohu. Je to spôsobené práve blízkosťou rovníka, ktorý prechádza juhom krajiny. A to som sa vytešovala, že dni budú dlhé ako u nás v lete.

Obyvateľstvo

Ako som už vyššie opísala, domáce obyvateľstvo severu krajiny, nazývaní tiež costeños (costa = pobrežie), sú veľmi temperamentní ľudia a nemajú problém dať najavo záujem o druhú osobu. Aby na seba upriamili pozornosť, častokrát na ulici pokrikovali, na mladé pekné slečny possskovali, trúbili. Ja som schytala prezývky ako gringa (gringos = označenie Severoameričanov), mona (blondýna), nena (dievčatko), mamasita a mamasita sabrosa (to už radšej prekladať nebudem, má to hlboký sexuálny podtón). Nazvala by som ich buranmi, ale po čase som zistila, že tomu netreba venovať pozornosť. Toto sa však týkalo nižšej vrstvy obyvateľstva.

V Kolumbii je vidieť veľké priepasti medzi hornou a spodnou chudobnou vrstvou obyvateľstva. Stredná vrstva existuje tiež, ale nie je tak veľmi zastúpená. Mestá sú takmer v celej krajine rozdelené ulicami tzv. „calles“ (ulice smerujúce zo západu na východ) a „carreras“ (ulice smerujúce zo severe na juh). Na juhu mesta býva najchudobnejšia vrstva obyvateľstva a smerom na sever životná úroveň rastie. Nie je to pravidlom, ale vo väčšine miest som sa s tým stretla.

Ako lektorka v súkromnej škole som mala možnosť nahliadnuť do života bohatých Kolumbijcov. V domácnosti majú minimálne jednu slúžku, ktorá sa stará o čistotu domu, pranie a kuchyňu (muchacha). Tí najbohatší majú okrem slúžky na upratovanie aj osobného šoféra, muchachu, ktorá sa stará o deti a ešte iný potrebný personál. Disponujú drahými autami, bývajú vo veľkých krásnych domoch, ich deti študujú na prestížnych školách a chodia na zahraničné pobyty a tábory (najčastejšie do USA a Európy), cez vianočné prázdniny ich berú do Disneylandu na Floridu a podobne. Okrem toho tieto rodiny vlastnia tzv. fincy, čo sú nehnuteľnosti mimo mesta. (Existujú dva druhy finiec – krásne víkendové domy s bazénom, alebo farma, kde pestujú rôzne plodiny napr. limetky a chovajú dobytok, najčastejšie kravy. O tento statok sa im starajú chudobní predáci, ktorých za odvedenú prácu platia). A odkiaľ na to berú? Títo rodičia sú poväčšine lekári, právnici a top manažéri vo veľkých nadnárodných firmách.

Na opačnej strane brehu existovala chudobná vrstva obyvateľstva. Títo ľudia sa živia tým, čo príde. Najčastejšie predajom všetkého možného od DVD filmov, cez chipsy, žuvačky, lízatká, lokálne chuťovky (napr. empanady – smažené pečivo z kukuričnej múky plnené napr. mäsom, syrom, alebo  butifara – mäsové guľky). Veľmi populárny je predaj minút na volanie. Ak ti práve došiel kredit a potrebuješ si zavolať, namiesto telefónnej búdky nájdeš po celej Kolumbii stánky, kde ti predajca poskytne jeho telefón a po zavolaní mu zaplatíš za prevolaný čas. Celý predaj prebieha na ulici buď ako stánkový predaj, alebo predajci chodia so svojím tovarom a otravujú ľudí. Horúca klíma však významne vplýva na aktivitu obyvateľstva. Nie každému sa chce v páliacom slnku pracovať, preto zvyšok krajiny považuje obyvateľov „costeños“ za lenivých. A aby sa leniví a chudobní uživili, neostáva im nič iné ako kradnúť. Kolumbíjske heslo „no das papaya“ (prekl. nedáš papáju) znamená jednoduché pravidlo – zbytočne neprovokuj a neukazuj to, čo máš. Preto som počas svojho pobytu nenosila žiadne drahocennosti ako retiazky, prstene, na ulici som nikdy nevytiahla telefón a fotila som iba keď som bola v spoločnosti viacerých ľudí. Na party som kabelku nenosila vôbec, peniaze a kľúč od domu sa väčšinou zmestili do podprsenky.

V novej práci som si musela zvyknúť na to, že nikto mi nič nevysvetlí, všetko, čo mám robiť musím odpozerať, alebo pochopiť sama. Nájsť si cestu k deťom, ktoré nerozumeli po anglicky ani slovo a ja som zas nerozumela im bolo náročné, ale vďaka tomu sme si vytvorili veľmi silné puto. A nielen s nimi, ale aj s ich rodičmi, ktorí ma veľmi radi pozývali na obedy, večere, party. To bolo len symbolom priateľskosti a otvorenosti tohto národa. Samozrejme, aj to malo svoje háčiky. Priateľskí boli až priveľmi a akýkoľvek problém sa vždy snažia pomôcť vyriešiť. Ak  sa to však týkalo dlhšieho časového obdobia, heslo „mañana” (zajtra) tu nabralo svoj význam. Čoskoro som pochopila, že „mañana” niekedy môže znamenať aj nikdy.

Okrem typických snedých obyvateľov žije v tomto meste aj jeden z 84 indiánskych kmeňov nazývaný Haruacos. Sem-tam som stretla Indiánov na ulici, premávať sa na motorke, alebo nakupovať potraviny v miestnom Carefourre. Tento pohľad bol jedinečný, pretože Indiáni sa od lokálnych väčšinou stránia a žijú radšej v horách a živia sa výhradne tým, čo im poskytne „Matka príroda“. Domáci ich tiež veľmi nemusia, lebo Indiáni sú oslobodení od platenia daní a majú viac iných úľav a výhod, ktoré im poskytuje vláda. Ako jediní majú právo legálne pestovať rastlinu koku, ktorá sa používa na výrobu kokaínu. Samozrejme, oni túto rastlinu považujú za posvätnú rastlinu, prostredníctvom ktorej sa dokážu spojiť s bohmi.

Hudba, tanec, fiesta a festival

Jedným z dôvodov, prečo som si na svoju stáž vybrala juhoamerický kontinent bola aj túžba naučiť sa tancovať latinskoamerické tance, najmä salsu. To som však na začiatku netušila, že som si vybrala zlé mesto.

Mesto Valledupar je kolískou hudobného a tanečného štýlu vallenato. Na tom by nebolo nič zlé, avšak pýcha domácich na vallenato kultúru bola bezhraničná. Aby som bola úplne presná, vallenato nie je iba hudobno-tanečný štýl, vallenato je pre obyvateľov Valleduparu životným štýlom. Od veľmi skorého rána do neskorej noci počuť vykrikujúcich vallenato spevákov v sprievode s harmonikou vyhrávať v rádiu, v taxíkoch, v obchodoch. Asi si viete predstaviť, čo sa hrá na diskotékach…na salsu som mohla úplne zabudnúť. Hoci som bola párkrát nútená zatancovať si vallenato s lokálnymi štamgastami, nikdy som neprepadla túžbe naučiť sa ho tancovať perfektne. Nalepené telo na telo a pohadzovanie zadkom vo mne nevzbudilo taký záujem, ako ladné salsové pohyby.

Najlepšie na tom všetkom bolo to, že Valledupar má aj svoj vallenato festival, čo je asi najväčším sviatkom pre miestnych obyvateľov. Festival sa koná každoročne v apríli, kedy celé mesto prestane na týždeň fungovať, deti nechodia do školy, ľudia do práce a ulice sa zaplnia skupinami tancujúcimi v tradičných krojoch naučené zostavy. Každý večer sa konajú koncerty najvýznamnejších vallenato spevákov a iných pozvaných latinských hviezd (napr. mexické mariachi skupiny). Tieto koncerty trvajú až do skorého rána a u domácich sú populárnejšie ako koncert zahraničnej hviezdy, ktorou bol tentoraz Pitbull a mal tú česť spievať iba hodinu a pol.

Na obranu festivalu však musím povedať, že to bol skvelý zážitok plný hudby, farieb, tanca, smiechu a veselých ľudí. A keď sa týždeň osláv a fiesty skončí, domáci spomienkami naň strávia ešte pol roka. Ďalšieho pol roka už vedú rozhovory o nadchádzajúcom festivale.