Za obrazcami na planine Nazca
Opúšťam Lima, smer Nazca
O ľuďoch v mojom veku sa hovorí ako o generácií „Y“. Jednou z charakteristík je možnosť robiť všetko a zároveň nič. V takomto rozpoložení som mohol byť aj ja na autobusovej stanici v Lime, keď som kupoval lístok do mestečka Nazca, známemu vďaka rozsiahlym líniám na rovnomennej planine. Mal som pred sebou 90 dní absolútnej voľnosti, žiadne pracovné, spoločenské, rodinné povinnosti. Ako človek, ktorý nepotrebuje veľa ma nelimitovali ani financie a čas už vôbec nie. Mohol som sa vydať všetkými možnými smermi, ale zodpovedne som sa vydal na juh, tak ako to bolo celý čas v pláne.
Po troch dňoch opúšťam Limu a svoje krátkodobé sídlo na 22. poschodí apartmánu pri pobreží Pacifiku. Malá Noa sa so mnou lúči, ako sa bezstarostné dieťa lúčiť má. Je 5. január a ona mi kýva a želá „Feliz Navidad“ ( Štastné Vianoce ) až kým nezahnem na konci dlhej chodby do výťahu.
Celý čas v Lime používam Uber, alebo chodím pešo. Nemám sa kde ponáhľať a v tomto meste chaosu sa vždy niečo deje. Tam si kúpim tradičnú Inca kolu, inde mandle, alebo avokádo. V Lime som chcel absolvovať aspoň „free walking tour“, lenže po pol hodine som to vzdal a šiel si svojou cestou. Samozrejme sa mi za dva dni podarilo stratiť dve kvalitné fľaše na vodu. Na moju obranu musím povedať, že tretiu som priviedol po 3 mesiacoch do Prahy a nepostrácal som až tak veľa vecí, ako by mnohí moji známi predpokladali.
Rozličné osudy na hosteli
Do mesta Nazca prichádzam pred polnocou. Volám s priateľkou a špinavými ulicami, plných túlavých psov, rezkým krokom pokračujem na hostel. Majiteľ hostela samozrejme spí a tak ma privítal jeden z hostí. Na druhý deň sa zoznamujem s černoškou z USA. „Oh, ty si zo Slovenska? Mám kamarátku zo Slovenska, ktorú som spoznala v Guatemale“. Odpovedám, „jasné, to bude určite Janka“. Samozrejme, že tak aj bolo. Svet je fakt malý a pre nás cestovateľov ešte menší. Takže Janka a ja sme jediní Slováci, ktorých pozná a zároveň sme s Jankou kamaráti.
Ďalšou zaujímavou osobou je Američan Joe. Bývalý vojak, ktorého nechala žena a ktorého „sponzoruje“ americká vláda. Ja sa rozhodujem či pôjdem busom za 100, alebo 80 soles a on či do Cusca poletí lietadlom, alebo tam nepôjde vôbec. Spoločnosť nám robí desaťročný peruánsky chlapec, ktorý v hosteli brigáduje. Jeho matka zomrela pri pôrode a otec ho následne opustil. Takže Joe po mojej pravici rieši armádne, zásobovacie lietadlo, ktoré by ho za pár stoviek dolárov do Cusca odviezlo, pretože je už pár dní deprimovaný 20 hodinovou cestou autobusom a po mojej ľavici chlapec, ktorý nemá absolútne nič. Žijeme na jednej, nie veľkej plánete, ale tých rozličných svetov tu máme stovky, tisícky.
Cez deň som navštívil obrazce na planine Nazca. Bežným spôsobom je prelet na týmito obrazcami, čo musí byť úchvatné, ale ja som po tejto turistickej atrakcii nejak netúžil. Pol hodinu od mesta sa nachádza veža, z ktorej je možné pár obrazcov vidieť. Som tu sám, až kým neprišiel Talian s otázkou či ho neodfotím. Jasné, spravil som mu pár fotiek a o pár sekúnd už bol späť v kamióne, ktorý si cestou stopol. Zaplavil ma pocit nádeje a šťastia, že aj moja cesta bude fajn a že nie som jediný, kto cestuje takto na punk.
Večer, cestou na autobus sme s Joe zašli na večeru. Konkrétne malý stánok na kolesách, kde žena varila kura s ryžou, tzv. „streetfood“. Moje odhodlanie sa takémuto stravovaniu vyhnúť, vydržalo len pár dní. Nie som snob, ale v Kolumbii som na to nepekne doplatil a schytal parazita, ktorého som z tela vyštval až po pol roku.
Na juh Peru, do mesta Arequipa
O ôsmej sedím v buse do mesta Arequipa na juhu Peru. Cesta nám zaberie celú noc. Budím sa vždy, keď autobus zíde z asfaltu na rozbitú štrkovú cestu Panamerickej diaľnice. Tak ako pred 5 rokmi aj teraz míňame mesto Juliaca, ktoré vo mne zanechalo oveľa lepší dojem ako vtedy. Mesto pred piatimi rokmi vyzeralo ako po výbuchu atómovej bomby.
Do Arequipy prichádzam skoro ráno. Totálne rozbitý túžim po dobrej káve s mliekom. “Seňora, café con leche porfa!” Ak si v Arequipe objednáte kávu s mliekom dostanete tri deci plnotučného a nescafé 2 in 1. Som sklamaný, ale len preto, že moje očakávania boli zjavne prehnané. Vždy sme sklamaní len preto, že máme očakávania. Najlepšou cestou, ako byť štastný je asi fakt nič neočakávať. Moja cesta pokračuje do druhého najhlbšieho kaňonu Colca.
Pokračovanie cesty v článku Colca Canyon
