Amigo, Bienvenido en Bolivia

Séria niekoľkých blogov o Bolívia, v ktorej som strávil úžasné tri týždne a hlavne výstup na 6 tisíc metrovú horu bol jeden z top zážitkov celej cesty. Od návratu ubehlo už niekoľko mesiacov, ale budem sa snažiť rozpomenúť a na nič podstatné nezabudnúť.

Cesta do Copacabana

Bolívia je druhá krajina, ktorú počas môjho 3 mesačného tripu navštívim. Z mesta Puno na brehu jazera Titicaca vyrážam skoro ráno. Na druhú stranu jazera, do mesta Copacabana v Bolívii je to približne 60 km, aj tak mi cesta zaberie 12 hodín.

Pri hoteli stopujem rikšu, ktorá ma odvezie za mesto. Som len pár kilometrov od centra, ale všetko je výrazné iné. Deti na mňa kývajú, starší sa prihovárajú a ja sa ich pýtam na autobus do Bolívie. Dnes nič nejde kvôli pretekom Dakar. Napadlo ma stopnúť jedno auto z pelotónu, nikto nezastal, ale pretekárov som aspoň pobavil. Dokonca okolo mňa prešlo auto s ostravskou značkou. Naučil som sa že domácim veriť netreba, aj keď mi viacero z nich povedalo, že dnes sú všetky autobusy zrušené.

Neverím a dobre robím. Na čerpacej stanici som sa napchal do starého autobusu, ktorý ide okolo mesta Pomata. Tu vystupujem a stopujem k bolívijským hraniciam. Po pár minútach zastal Peruánec so svojim malým synom vracajúcich sa z Realy Dakar do mestečka Yunguyo, ktoré leží len 3 kilometre od hraníc. Naivne som si myslel, že stopovanie je zadarmo, mýlil som sa. Veľmi milý pán razom zmenil výraz v tvári a požiadal ma o 2 Soles, teda asi 50 centov. Jasné, je to pár drobných a jemu sa možno hodia. Ešte jeden taxík a som na hraniciach.

Šialené imigračné

Peruánska strana v pohode, po hodine mám výstupnú pečiatku v pase a teraz nasleduje to horšie, imigračné v Bolívii. Keď vidím tu radu pred imigračným „stánkom“ tak mi príde mdlo. Tá kolóna turistov nemá konca. Navyše sa brutálne rozpršalo. V malom obchode kupujem pončo, ktoré je na kašu už po pár minútach. Je sedem hodín večer a hranice sa o desiatej zatvárajú. Rozmýšľam, kde tu na hraniciach rozložím svoj stan, pretože tento zástup ľudí je minimálne na pol dňa. Imigrační úradníci však majú situáciu zmáknutú a svoje pracovné nasadenie upravujú podľa potreby. Poslednú hodinu búchajú pečiatky bez akejkoľvek kontroly, som si istý že v tejto situácii by Vám opečiatkovali aj vysokoškolský index. Posledný krok je dostať sa do mesta Copacabana. Sám taxi nechcem zobrať a tak som sa nasáčkoval do dodávky plnej rakúskych turistov. Alles klar.

Som v Bolívii v malej hotelovej izbe za 3 Eurá a rozmýšľam čo ďalej.  Nejak mi prišlo smutno, že sa o všetky tieto zážitky nemám s kým podeliť a cítim sa osamelo. Druhý krát premýšľam o zmysle tejto cesty. ( Prvýkrát to bolo na letisku v Amsterdame ). Dômyselne rozkladám mokré veci po izbe. Všetko je do nitky mokré, aj to čo bolo hlboko schované v batohu. Zachránil som foťák a mobil, pas je však tiež kvalitne navlhnutý.

 Na druhé ráno pokračujem na ostrov Isla del Sol, zabudol som si posunúť čas o hodinu dopredu a tak som prvú loď na ostrov zmeškal. Ďalšia ide za 6 hodín. Good Job Marcel. Nestresujem sa, mám predsa ešte 2,5 mesiaca a tak sa motám po malom meste a trápim sa s vysokou nadmorskou výškou. Výhľady na oceľovomodré jazero Titicaca a tradičná andská hudba mi hneď spravia náladu.

Raj na jazere Titicaca

Isla del Sol je malebný ostrov na jazere Titicaca, plný turistov, reštaurácií a hotelov. Z prístavu sa vyberám čo najďalej, až do samého srdca ostrova, kde ma vojaci posielajú naspäť. Južná aj severná strana sa momentálne v láske nemá. Dôvod? Jedna časť ostrova súhlasí s rozvojom turistického ruchu, druhá to odmieta a snaží sa turistov z ostrova vyhnať. Pár dní pred mojím príchodom našli v hoteli zavraždenú Japonskú turistku, ktorej v noci niekto podrezal hrdlo. Toto ma trošku vydesilo, pretože som chcel stráviť noc v stane.

V úplne poslednom dome, ktorý poskytoval ubytovanie som sa dohodol s majiteľom, že za večeru a raňajky ma nechajú prespať v stane na záhrade. V celom „hoteli“ som bol sám. Väčšina turistov sa ubytuje v blízkosti jazera a tu dôjde len pár bláznov. Rozkladám svoj stan, nafukujem karimatku a trošku vystresovane rozmýšľam, či ma v noci niekto nezareže. Miestny vravia, že síce to neodporúčajú, ale snáď sa mi nič nestane. Paráda, toto mi na pohode nepridá. Medzičasom sa rozpršalo a stará babka ma volá spať do kuchyne. Vravím, že v stane to bude pohoda a je nepremokavý. Keď ma o to postupne požiada celá rodina, prikývnem a noc strávim v kuchyni pri horiacom krbe. Miesto karimatky mi postlali z vankúšov a naskladali tam všetky, ktoré v dome našli. Po raňajkách sa lúčim s celou bolívijskou rodinou a prechádzam sa po ostrove, ktorý je skutočne nádherný. Nájdete tu ruiny z čias Inkov, ktoré síce nie sú tak majestátne ako v Peru, ale rozhodne stoja za návštevu. Na obed som znova v prístave. Loď ide za tri hodiny a tak rozmýšľam ako sa dostať späť. Čakať sa mi tu rozhodne nechce. Obehám pár miestnych, až natrafím na rodinu, ktorá ide do Copacabana na nákup a radi ma zoberú so sebou. Som späť v meste Copacabana a pred odchodom do mesta La Paz zájdem na obed. V týchto končinách je obľúbená „Sopa de Maní“, arašidová polievka, ktorú som si aj ja veľmi obľúbil. Ďalšou skvelou polievkou ja „Sopa de Andina“, ktorej hlavnou zložkou je quinoa, superpotravina z Južnej Ameriky 🙂

Autobusov do La Paz sa na autobusovej stanici nachádza hneď niekoľko. Kupujem lístok za 2,5 Eura ( autobus ide 5 hodín a vzdialenosť medzi mestami je 154 kilometrov ). Odchádza o 5 minút a tak utekám kúpiť vodu a zájsť na záchod. Utekám naspäť aby mi autobus neušiel. Nechápem, že som im zas naletel. V autobuse čakám ešte dobrú hodinu, kým sa konečne pohneme. Moje pokračovanie v Bolívii pokračuje výstupom na horu Huayna Potosí, ktorá sa hrdo týči nad mestom La Paz.