Ako cestovateľ som sa často pohrával s myšlienkou pracovať ako sprievodca. Cestovať zadarmo po svete, užívať si luxusné hotely, drahé fakultatívne výlety, bufetové raňajky a ešte mať za to celkom slušne zaplatené. Životný štýl mladého človeka, ktorý každý deň pridá fotku z iného, exotického kúta zeme. O nejakých negatívach tejto práce snáď nemôže byť ani reč, či?

Vysnená práca pre BUBO?

Pred dvomi rokmi ma na pohovor pozvala tá najlepšia cestovná kancelária na Slovensku, čo sa týka poznávacích zájazdov do celého sveta. Ak ešte nevieš o ktorej hovorím, tak je to BUBO. Spoločne s kamoškou Mili nás vybrali z tisíca životopisov a obaja sme úspešne prešli prvým kolom. Mili sa na to druhé rovno vykašlala, ale ja som sa ďalšieho dvojdňového kola s nadšením zúčastnil. Po prvom dni som však hodil flintu do žita, či ako sa to hovorí, a rozlúčil sa s budúcou prácou sprievodcu. Prečo?

Sen, ktorý sa začal plniť v nesprávny čas

Pochopil som, že ten sen už nebol môj. Bola to túžba mňa z pred piatich rokov, kedy som do BUBA poslal životopis a starší Marcel sa s tým snažil stotožniť – neúspešne. Byť 250 dní v tramtárii, starať sa o majetných klientov (ich zájazdy sú pre bežného Slováka drahé) a vzdať sa svojich koníčkov, pravidelného spánku, pohodlia a vstúpiť do búrlivých vôd tohto priemyslu, ktorým COVID zamával ako víchrica nad Tatrami mi prišlo nezodpovedné a zbytočne riskantné. Hlavným dôvodom však bola zmena priorít. Za 5 rokov sa veľa zmenilo. Som ženatý, mám dobrú prácu, plánujeme rodinu. Cestovanie sa čoraz viac prepadáva v pomyselnom rebríčku. Zistil som, že je rovnako úžasné byť s manželkou, alebo dobrým kamošom na skialpoch v Malej Fatre, ako niekde sám v nádhernej Patagónii.

Všetko má svoje čaro, akurát to druhé je podstatne drahšie a časovo náročnejšie. Som vďačný osudu, že túto vandrácku etapu života som absolvoval v mladom nezodpovednom veku. Vo veku kedy ma prepálená párty nevyradila na tri dni, celodenné cestovanie „chickenbusom“ bolo zaujímavé a nevadilo mi ani 20 spotených a chrápajúcich tiel na 4 dolárovom hosteli. Aj dnes ešte takto cestujem, ale už to ani zďaleka nie je taká sranda, skôr nutnosť a vedomé vystupovanie z komfortnej zóny.

Niekto tam hore však chcel aby sa zo mňa sprievodca aspoň na istý čas stal a ja som nemohol odmietnuť.

„Marcel, potrebujem niekoho do Kostariky. Ideálne kto vie super anglicky, dohovorí sa španielsky a najlepšie ak tam nejaký čas už strávil“, hovorí mi do telefónu majiteľ cestovky. Na všetky jeho otázky som prikyvoval s nadšením a stokrát som mal na jazyku – zober ma tam a ja to odmakám zadarmo. „Marcel, všetko by si mal zaplatené plus ti dám 800 eur ako plat“.

Našťastie som držal hubu a vlastne odmietnuť plat by zo mňa spravilo amatéra a niekoho kto si neverí, že ten zájazd zvládne. A ja som profesionál, minimálne som to tak hral. Dotyčný, hovorme mu Michal, ma nikdy nevidel a ani len netušil o mojich organizačných neschopnostiach. Ak by to vedel, tak mi celkom určite nedá na zodpovednosť 11 českých dôchodcov, z ktorých mal najstarší 93 rokov. Každý svoj výlet som stratil X vecí a stratiť živú osobu nebolo až tak nereálne. V Čile som za mesiac stratil 3 zo 4 platobných kariet. Podarilo sa niekomu niečo podobné?

Idem do Kostariky!

Na druhý deň mi volá Michal. „Marcel, vybral som si teba, mailom ti pošlem všetky podrobnosti“. Cestou na covid testovanie sa mi triasli ruky na volante, nemohol som tomu uveriť. Rok predtým som sa zúčastnil trojkolového pohovoru do Tatier. O Tatrách som vedel všetko a aj tak ma ako rodeného Tatranca nevybrali. A teraz mi dá chlapík Kostariku, bez toho aby ma preveril, alebo aspoň osobne stretol. „Jasné Michal, už som robil sprievodcu, v Kostarike som strávil mesiac a mám ju celú pochodenú.“

V Kostarike som skoro mesiac naozaj bol. Organizoval som plán cesty pre brata a dve kamošky, s ktorými som v roku 2016 cestoval. Polovicu výletu ale predstavovali párty na pláži, popíjanie rumu a piva na hosteli a tiež týždňová cesta do vedľajšej Nikaragui. Tiež som organizoval iné výlety pre seba a známych, ale nikdy nie takto organizovane cez cestovku.

Skočil som rovnými nohami do veľmi hlbokého bazéna, bez toho aby som tušil aké nebezpečné sú jeho vody. A to bolo len a len dobre. Ak by som vedel čo ma čaká, tak tú prácu určite odmietnem. Neodmietol som a napriek tomu, že sa mi pár krát chcelo plakať, či dotyčných utopiť v hotelovom bazéne, alebo ich nechať ako potravu leňochodom som nesmierne vďačný za túto šancu. Ako sprievodca Marcel zvládol či nezvládol túto úlohu sa dozvieš v ďalšom blogu.

Ak aspoň trošku sleduješ môj blog, určite ti neunikla zmienka o knihe 90 DNÍ JUŽNE. Už po príchode z Južnej Ameriky som vedel, že trojmesačná cesta z Limy v Peru až na juh kontinentu v Punta Arenas si zaslúži aj iné spracovanie než fotky a pár príspevkov na Instagrame.

Tento blog nebude o knihe samotnej, ale o jej vzniku. Cesta k vydaniu bola dlhá. Plná sklamania, očakávaní, omyloch, prestrelených cieľoch a veľkej radosti na záver. Vydaním knihy som aj tak len v polovici. Druhou fázou bude jej predaj, marketing, prednášky a ktovie čo ešte. Pre mňa v tejto chvíli obrovská neznáma.

Prvých 40 strán som omylom zmazal

Knihu 90 dní južne som začal písať počas prvej vlny pandémie. Dostatok času a vnútorná motivácia, ktorá vydržala až do konca, bola kľúčom k jej dokončeniu. Písanie išlo rýchlo, avšak prvých 40 strán sa mi podarilo úspešne vymazať. Sám som ostal prekvapený, že ma tento čin nejak extra nevyrušil. Začal som písať znova a ešte intenzívnejšie. Strata denníka mi tiež nepomohla a niekedy som sa musel veľmi sústrediť, aby som nezabudol na niečo dôležité.  Približne v polovici som začal veriť, že by som knihu mohol naozaj dopísať. Každou ďalšou stranou som veril viac a viac. Po dvoch mesiacoch som písal poslednú stranu a myslel som si, že mám hotovo. No napísanie je z celého procesu asi tá najľahšia vec.

Blúdny kruh financovania 90 dní južne

Od knihy som si dal mesiac pauzu. Následne som oslovil oudoor spoločnosť, pre ktorú pracujem, s ponukou na spoluprácu. Zámer bol vydať 1 000 kusov, ktorej náklady by kompletne zastrešili. Rovnako tak aj náklady na úpravu textu, korekcie, marketing, krst knihy atď. No ako hovorím, ružové okuliare. Za odmenu by získali reklamu v knihe a 50% podiel z predaja. Pri tisíc kusoch by tržby mohli byť 13 000 eur a náklady na vydanie okolo troch tisícok. Ekonomicky mi to dávalo zmysel. Možno aj im, ale kvôli korone ponuku odmietli. Možno by ju odmietli aj tak, ale pandémia je v súčasnosti dobrá výhovorka a nik nemôže povedať ani pol slova.

Začal som premýšľať nad vydaním na svoje triko – bez vydavateľa. Nevýhodou je, že musím do projektu vložiť svoje peniaze. Výhodou, že potencionálny zisk by mi celý ostal. Od kamoša som sa dozvedel o tzv. CROWDFOUNDING. Týmto spôsobom by sa na vydanie zložili ľudia. Ako odmenu by dostali knihy s podpisom, ebook, prednášku, pozvanie na pivo, reklamu v knihe atď. Každá odmena bola finančne ohodnotená. Za knihu 9 eur a za veľkú reklamu 800 eur. Cieľová čiastka bola nastavená na 3 000 eur a kampaň mala trvať 45 dní. Na konci kampane bolo na účte len 600 eur. Keďže projekt nebol úspešný, všetky peniaze sa vrátili prispievateľom.

Crowdfounding bola obrovská skúsenosť. Teraz by som spravil všetko inak. Hlavne by som dal oveľa nižšiu cieľovú sumu. Ďalej by som kampaň viac propagoval cez platenú reklamu na sociálnych sieťach, zainvestoval do loga a lepšie nastavil odmeny. Veľká skúsenosť. Som si istý, že pri ďalšej knihe už budem úspešný.

Hodiť celý projekt do koša?

Po neúspešnej kampani som bol dosť smutný. Na pár sekúnd som sa na to chcel vykašľať, ale hneď na to som začal hľadať iné možnosti. Buď dám tri litre vydavateľovi zo svojich úspor, ale sa budem snažiť okresať náklady. V tej dobe sme prerábali byt, takže peniaze tiekli inam. Zvíťazila druhá možnosť.  

Evka a kamoš Andrej pomohli s korekciou a kontrolou gramatiky, Maťo Koleják s grafikou obálky a Peter „Hogy“ Hoferek z vydavateľstva Elist so zalomením textu. Dokola som čítal text, hľadal preklepy a kontroval slovo po slove. Skutočná nuda čítať knihu desať krát. Hlavne ak som ju sám napísal. Medzičasom som hľadal tlačiareň, ktorá by knihu vydala. Dlhý „research“ hľadanie dobrej tlačiarne za tú najlepšiu cenu. Prehodnotil som aj náklad. Miesto 1000 kusov som sa rozhodol pre 200. Vždy lepšie robiť dotlač než mať stovky kníh, ktoré nikto nechce.

Knihu sa mi teda po roku podarilo vydať. Cesta to bola dlhá, ale stálo to za to. Teraz sa jej treba čo najrýchlejšie zbaviť 🙂

Knihu 90 DNÍ JUŽNE s originálnou záložkou a venovaním objednávaj na marcelfronko@gmail.com

Cena 12,90 eur + poštovné

Pre viac info klikni na obrázok, alebo choď na elmundo.sk/90dnijuzne/

Kúpili ste letenku, no z nejakých dôvodov nemôžete letieť? Čo robiť ak letenka nebola poistená? Je možné získať nejaké peniaze naspäť? Záleží od letenky a od leteckých spoločností. V prípade nízko nákladových spoločností však letenku vo väčšine prípadov môžete hodiť do koša, pretože poplatky za zrušenie resp. zmenu dátumu sú vyššie ako samotná cena letenky. A čo letiskové poplatky?

Odporúčanie

Na trhu existujú banky, ktoré ponúkajú storno leteniek v balíčku svojich služieb a to zdarma. Stačí využívať napríklad kreditnú kartu danej banky! O ktorú banku ide Vám rád napíšem súkromne 🙂

Minulý rok som kúpil letenku z Amsterdamu do Ekvádoru, no kvôli chorobe som nemohol odletieť. Letenka stála 280 Eur a pri jej zrušení som bol upozornený, že pri tomto „lacnom“ tarife nemám nárok na žiadny refund.  

Letiskové poplatky a ich vrátenie

Náhodou som našiel článok “vrátenie letiskových poplatkov” na blogu cestujemeposvete. Podľa „Terms and Conditions“ však máte nárok na vrátenie letiskových poplatkov a daní, ktoré ste zaplatili v cene letenky, no letecká spoločnosť tieto dane a poplatky platí za skutočný počet pasažierov. Ak neletíte, tak žiadne poplatky či dane vyrubené štátom nie sú za vašu osobu zaplatené a patria Vám naspäť.

Moja letenka bola kúpená cez agenta. Napísal som im znova email napriek tomu, že v predchádzajúcej konverzácii ma upozornili, že nemám nárok na žiadny refund. Ich odpoveď bola, že túto skutočnosť preveria u leteckej spoločnosti a prípade nároku ma budú kontaktovať.  

O pár hodín prišla odpoveď :), a mne sa podarilo získať späť 78 Eur. Po odrátaní poplatku 35 Eur mi boli v podstate vrátené všetky dane a poplatky.

Nikdy som si letenku nepoisťoval. Za 13 rokov cestovania som nevyužil len tri lety. Prvý Anchorage – San Francisco v 2010, druhý lacný let Viedeň – Reykjavik v 2019 kvôli chrípke a teraz “vďaka” angíne ani let Amsterdam – Ekvádor. Nevadí, zas som sa naučil niečo nové 🙂

V prípade viac info mi napíšte na FB, alebo marcelfronko@gmail.com