Kde deti nežobrú o cukríky, ale o vodu
La Guajira – Kolumbia
La Guajira je púštna a veľmi chudobná oblasť na severe Kolumbie a hraniciach s Venezuelou, o ktorú sa nikto moc nezaujíma. Pre turistov je komplikované, časovo a finančne náročné sa tu dostať a tak sa väčšina otáča v Santa Marte a po treku do „Ciudad Perdida“ (Stratené Mesto) pokračuje na západ do preslávenej Cartageny, ktorú som ja úmyselne vynechal.
Dostať sa tu je pomerne komplikované. Najskôr autobus zo Santa Marta do hlavného mesta Riohacha, potom taxi do mestečka Uribia a odtiaľ jedine 4×4 vozidlo do Cabo de la Vela. To bola moja posledná destinácia, ktorá je od Santa Marta vzdialená 330 km. Posledný 67 kilometrový úsek zvládnete offroad autom za tri hodiny. Bez srandy. Cestou naspäť som šiel na pickupe štandardne pre 8 ľudí. Nakoniec nás v ňom išlo 22 plus pes. Do najsevernej časti Kolumbie Punta Gallinas je to ešte ďalších niekoľko x hodín po púšti a to som už psychicky nezvládal.
Cabo de la Vela je skromná dedinka bez turistov, ak prídete mimo sezónu. Začiatkom roka tu dovolenkuje veľa Kolumbijčanov. V celej dedine sme boli prvý deň piati turisti. Kanaďan, traja Nemci a ja. Nasledujúci deň som tam ostal sám. Hostel, v ktorom som býval bol slamený dom s hojdacou sieťou, v ktorej som prespával. Záchod som musel splachovať vedrom vody, druhým vedrom som sa sprchoval. Svetlo samozrejme žiadne a tak po západe slnka jedine s čelovkou. V noci vás zobudí dážď, ktorý preteká cez slamenú strechu. WiFi len na pár hodín. Podľa toho ako sú nabité solárne panely. Majiteľom hostela je Kolumbijčanka Paula a jej manžel Eto z Nemecka. Celý život podnikali v kite-surfingovom businesse až kým ich podnik v Cartagene nezhorel. Dnes žijú veľmi skromne na púšti v slamenom dome, prenajímajú svoje hamoky, učia ľudí surfovať a plánujú otvoriť prvú pizzeriu v dedine. Sú šťastní a spokojní.
Ak tu niekedy prídete tak sa ubytujte v hosteli Elottelo na konci mesta a nebudete ľutovať. Eto je veľmi zaujímavý človek. Asi 60 ročný chlapík, ktorý miluje kite-surfing, more a pláž. V Cabo boli pláže veľmi znečistené, keďže tu bolo bežné vyhadzovať odpadky okolo seba. Eto sa podujal, že pláž vyčistí a tak od skorého rána zbieral bordel všetkého druhu, hlavne plasty. Domáci si najskôr mysleli, že sa zbláznil, ale po čase pochopili o čo mu ide. Aj jeho zásluhou sú dnes pláže v Cabo relatívne čisté.
V tejto oblasti žije približne 150 tisícová populácia pôvodných obyvateľov Wayuu. Hovoria vlastnou rečou a aj pre samotných Kolumbijčanov je veľmi komplikované získať si ich dôveru. O týchto ľudí sa nikto moc nezaujíma. Najväčším problém je voda. Nedostatok pitnej vody a posledné mesiace aj rozsiahle dažde, na ktoré obyvatelia nie sú zvyknutí. 6 rokov tu nepadla ani kvapka. Až do príchodu hurikánu Matthew, ktorý obrátil La Guajira na ruby. V noci aj cez deň tu výdatne prší. Žiadne asfaltové cesty tu samozrejme nie sú. Ide len o provizórne široké pásy v piesku po ktorých jazdia autá. Po výdatnom daždi ste po kolená vo vode. Balená pitná voda je tu veľmi drahá aj pre turistov a tak si prinesú 5 litrov vody na deň z Riohacha. Deti tu nežobrú o peniaze, jedlo, sladkosti, ale o pitnú vodu. Na malom kopci za mestom je desolizačná nádrž, ktorá odsoľuje morskú vodu a je to hlavný zdroj pitnej vody pre miestnu komunitu. Jej kvalita je však volmi diskutabilná.
V dedinke nájdete aj pár reštaurácií, ktoré ponúkajú čerstvé ryby a pivo Polar z Venezuely, ktorá je neďaleko. Venezuelská vláda dotuje ich potraviny a tak Venezuelčania nakupujú lacno za hranicami vo Venezuele a predávajú draho v Kolumbii.
Celá oblasť je známa ťažbou uhlia. Skrz púšť prechádza železnica vlastnená zahraničným korporátom Cerrejón. Peniaze samozrejme neostávajú doma, ale sú vyvážané mimo La Guajira. Korupcia bohužiaľ vládne v celej Kolumbii, ale tu je očividná a priama bez snahy o nejaké zatajovanie. Ak niečo chcete úradník Vám rovno povie sumu, ktorá ide jemu do vrecka.
Nájdete tu aj pár obchodov, avšak výber je veľmi obmedzený. Ovocie som nenašiel žiadne. Jediné čo som tu vlastne našiel boli sladkosti, sušienky, základné potraviny, paradajky, paprika, cibuľa a jeden druh syra. Ak som chcel syr a zeleninu musel som zájsť do obchodu, ktorý bol samozrejme zamknutý. Potom som musel trieskať na vedľajšie dvere aby som zobudil majiteľa. Prvý deň sme búchali hneď traja kým sa zobudil. Obchod s deravou strechou na ktorej sedel rozprávajúci papagáj, v jednom rohu zelenina a v bielom plastovom sude syr naložený v studenej vode.
Za dedinou sa nachádza kopec „Pan de Acucar“, alebo “Sladký chlieb”. Je to asi dvojhodinová prechádzka s krásnym výhľadom na celú oblasť. Na kopci vás bude čakať socha Panny Márie a stovky náramkov, ktoré tam ľudia každý deň nechávajú. Nikde ani nohy, len more, púšť a Venezuela za horizontom.
Týmto blogom som vás nechcel odradiť od návštevy tejto oblasti. Ide o nádhernú, unikátnu oblasť, ktorú sa určite oplatí navštíviť. Ak chcete vidieť niečo iné, netradičné, ste na správnej adrese. Odporúčam pribaliť veľa vody, čelovku, sprej proti komárom, silný krém na opaľovanie a veľkú dávku trpezlivosti.
