Kostarika – návrat do raja
O štvrtej ráno prichádzam na pražské letisko. Norbi, diky za odvoz! Všetky mená sú pozmenené, akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná. Tak určiteeee 🙂 V kaviarni ma čakajú dvaja najstarší členovia skupiny. 93 ročný Henrich – dajme tomu a jeho o 6 rokov mladšia kamarátka Zuzana. Henrich pred tromi rokmi predal svoju firmu a teraz sa rozhodol cestovať. Zuzanu zobral so sebou ako doprovod, ale situácia sa v Kostarika otočila a viac sa staral on, než ona o neho. “Nabúce vezmem tú druhú kamošku”, hovorí mi na konci výletu. Hlava mu funguje skvele, len nohy ho už nevládzu nosiť a takmer vôbec nepočuje. Keď si zabudol založiť naslúchatko tak nepočul vôbec nič. Zuzana bola na tom napriek zdevastovanému členku fyzicky lepšie, ale hlava už tak nefičala. To som pochopil veľmi rýchlo. Ale o tom neskôr.
Ľahké to určite nebude
V kaviarni som tiež našiel dve staršie pani – Petra a Zdena. Hovorme im tak. “Ja som ti vravela, že ten chalan v kraťasoch je ten sprievodca”, hovorí jedna druhej. Odprevadil som ich na check-in a hneď som dostal zdrba, že som ich odviedol do tej najdlhšej rady. Bohužiaľ, bola to jediná a skutočne najdlhšia rada na letisku. „WTF, to čo je za sťažnosť?” Ok, nejak som to predýchal, možno to mysleli zo srandy. Bohužiaľ tú radu o 10 ľuďoch na check-in u Air France si museli vystáť.
Ďalším do partie bol samotár Peter. Hovoril veľmi potichu, stránil sa ľudí, o čom som vedel. Majiteľ cestovky ma informoval o jeho traume z detstva a veľmi introvertnej povahe.
Ostatní členovia mali odlet až neskôr. Ja, Henrich a Zuzana letíme cez Paríž a Panamu. Petra, Zdena a Peter cez Amsterdam iným lietadlom. Celú tu byrokraciu ohľadom QR kódov pre vstup do Kostariky, potvrdení o očkovaní a vakcinácii sme absolvovali na pohodu, dokonca som trafil aj správny gate. Proste odlet z Prahy bez problémov a bez zaváhania. Stihol som aj kávu a vyplenenie formulára pred príjazdom do Panamy – samozrejme som to musel vyplniť za každého zvlášť.
Henrich to prežil
V Paríži máme 6 hodín a pre svojich zverencov som našiel skvelé lehátka s výhľadom na odletovú dráhu. Jeho sem-tam pohľadom skontrolujem čí dýcha, predsa tá cesta je dlhá a náročná. Let do Panamy trvá dlhých 11 hodín a nezažmúril som oka. Počas letu sledujem Henricha ako precízne obhrýza jablko. Je to stará škola, ktorá prežila vojnu a napriek zarobeným miliónom je veľmi skromný a šetrný. Jeho oblečenie má najlepšie roky za sebou, ale prečo kupovať nové, keď toto stále slúži. Kupovať handry, ideálne každý mesiac nové, je zlozvykom našej generácie. Zelenú mikinu North Face vraj kúpil v 1991 keď bol prvýkrát v USA, takže má 31 rokov.
Po prestupe v Paname sme konečne v San José. Minibus z našej agentúry tu na nás nečaká a tak sa promptne pýtam na shuttle do 5 hviezdičkového hotela. Ten pri nás zastaví o pár sekúnd na to, ale v zozname nemá naše mená. To preto, lebo po nás mal prísť autobus z agentúry. Nevadí, dopíšu nás na zoznam a hurá na hotel.
Je takmer polnoc, keď nás neevidujú ani na recepcii. Po 5 minútach vyťahuje recepčný nejaké čmáranice z posledného šuplíka a podáva kľúče do izieb. V tej mojej by sa vyspala väčšia africká rodina. Výhľad na mrakodrapy v centre mesta, ktoré pri mojej poslednej návšteve Kostariky pred 6 rokmi snáď neboli ani na papieri. Internet nefunguje, ale nevládzem to riešiť.
Marcel, pomôžeš mi vytiahnuť peniaze z bankomatu?
Budík nastavený na šiestu, no kvôli časovému posunu sa prebúdzam už o štvrtej. Unavený o trošku menej, ale dnes ma čaká prvý náročný deň. Výlet v Kostarike je poznávací, takže to bude časovo aj fyzicky náročné. O piatej ráno sa rozbieha kolotoč udalostí.
Najskôr stretneme Petra. „Marcel, prosím pomôž mi vybrať peniaze z bankomatu, ja to neviem“. Práve v tejto chvíli som prevrátil oči prvýkrát. „Si robíš prdel, jak nevieš?“ Petrovi som sa musel ospravedlniť, lebo aj aj som nad tým maturoval. Kartu je potrebné vložiť, ihneď vytiahnuť a následne znova vložiť, naťukať kód a ostatné už ako to poznáme. Bankomaty v noci nefungujú – konkrétne medzi 23:00 – 5:00. Covid opatrenie, ktoré má spomaliť pandémiu. To len margo toho, že u nás boli absurdné opatrenia a Kostarika ničím nezaostáva.
Onedlho ma zastaví Juraj, ktorý hľadá svoju spolubývajúcu Janku. Tá sa mala ubytovať na jeho izbe deň predtým, ale na izbu nikdy nedorazila. Recepčná tvrdí, že sa ubytovala a dostala kľúče. Premýšľame, kde sa stratila, alebo kto ju uniesol. Telefón samozrejme vypnutý. Nejde mi to do hlavy. Prosím recepčnú aby naozaj ešte raz skontrolovala číslo izby. Aha, tak ona nie je na 334, ale na 134. Hlavne že na ubytovacej karte je 334, nevadí. Zamestnanec hotela otvára jej izbu a žltý kufor, na ktorom je položená česká verzia bedekra je dobré znamenie. Janka sa nakoniec našla v reštaurácii na raňajkách.
O desať minút máme vyraziť z hotela, no Petra so Zdenou netušia, či majú raňajky v cene. “Nik nám nepovedal, či sú raňajky v cene”. A čo tak použiť ústa slečny? Stretávam ich v loby a posielam do reštaurácie nech do seba nahádžu čo to dá. Inak raňajky boli super. Ryžu s fazuľou, tzv. Gallo Pinto som vynechal, ale omeletu a následne kilo ananásu som si užil. Nehovoriac o papáji a avokáde, ktoré sa roztiera ako maslo a ktoré v týchto končinách jedávam len tak bez akéhokoľvek dochucovania.
Asi nikdy z hotela neodídeme
Je sedem, autobus pripravený, kostarický sprievodca José tiež, ale chýba Henrich a Zuzana. „Asi ma porazí!” Keď poviem, že sa stretneme o siedmej tak to znamená o siedmej, nie kedy mi to vyhovuje. José na mňa tlačí, musíme vyraziť, inak nestíhame vstup na sopku Poás. „José daj mi 5 minút, prosím“ Oboch som našiel točiacich sa v bludnom kruhu na chodbe hotela hľadajúc rúška. „Kašlite na rúška, musíme okamžite vyraziť, takmer sme vás tu nechali“, odpovedám rýchlo a na prekvapenie pokojne.
Meškáme, ale nevadí, na Poás prichádzame akurát včas. Niektorí majú problém nosiť rúška. Vraj im bolo povedané, že žiadne opatrenia v Kostarike nie sú. Zamestnanec návštevníckeho centra Poás asertívne odkazuje, že ak si nedajú rúška tak budú vykázaný. „Ach jaj decká, to je taký problém nasadiť si to blbé rúško?“ Henrich svoje nemá, no jedno sa váľa na zemi tak mu ho podávam a on mi za to pekne poďakuje. Sopku nakoniec kvôli oblačnosti nevidíme, je zima a prší. Kostarika má veľa mikroklimat a Poás leží vo výške 2690 metrov.
Cestou na ďalšiu aktivitu – Waterfalls Garden, zastavujeme kúpiť jahody, ktoré sa tu vo veľkom pestujú. Všetci ich ofrflú, aké sú drahé a tak vezmú len pár pív a vodu. Ja ako šéf skupiny mám nákup zdarma. Ako vravím, učím sa za pochodu a veta YO SOY GUÍA mi ušetrila kopec peňazí za suveníry a výlety. Ou Yeah! Waterfalls Garden sú známe svojou rezerváciu, kde žijú všetky druhy kostarických mačkovitých šeliem, motýli, vtáky, opice, žaby atď. Ide o zachránené zvieratá, ktoré sa tu majú lepšie ako v ZOO, ale oproti voľne žijúcim kamošom majú pramálo miesta. Taký jaguár potrebuje teritórium aspoň 10 km štvorcových, tu má možno 100 metrov. Cesta pokračuje okolo piatich vodopádov až na parkovisko, kde nás čaká šofér a tiež Henrich a Zuzana, ktorí si na túto prechádzku našťastie netrúfli. To by sme tam boli ešte doteraz.
Rum, riešenie na každý problém
Poslednou zastávkou je kávová plantáž DOKA. Dozvedáme sa všetko o tradičnom pestovaní a spracovaní kávy bez použitia fosílnych palív. José má výklad v angličtine a ja prekladám do slovenčiny, takže si celý výklad ešte lepšie zapamätám. Prvý deň je takmer za nami, asi som to prežil. Ráno na Poás boli námietky voči staršiemu páru, ale tí nakoniec ochotne počkali a skupinu nezdržiavali ani v ďalšom programe. Cestou na hotel zastavujeme v supermarkete. Kupujem rum Flor de Caňa nech trošku utužím partiu, prípadne vykompenzujem nejaké drobnosti, za ktoré som aj tak nemohol. Zas musím objektívne priznať že nie som chodiaca kostarická encyklopédia a na otázky klientov som odpovedal takmer vždy takto – Moment opýtam sa Josého. José mal odpoveď na všetko.
Nespomenul som ešte dva páry – volajme ich Andrej a Lucia, Pavol a Andrea. Pavol vyťahuje na parkovisku slivovicu, ktorou ochotne ponúka mňa aj Henricha. Petra s nadšením oznamuje, že kúpila o polovicu lacnejšiu kávu oproti kávovej plantáži. Táto udalosť ju z celého dňa potešila najviac. Doteraz vidím tú žiaru v jej očiach. Ušetrila 4 eurá a to sa oplatí!
Prvý deň úspešne za nami
V loby hotela nalievam nikaragujský rum do zakúpených suvenírových poldecákov a pýtam sa, ako sú klienti spokojní s prvým dňom. Žiadne výčitky, všetkým sa všetko páčilo až na poznámku – nevideli sme sopku. Dnes som dokázal veľa vecí, ale pohnúť mrakmi sa mi bohužiaľ nepodarilo. Prvý deň hodnotím úspešne. Do postele padám ako po trojdňovej šichte v bani. Pri otvorenom okne počúvam koncert Coldplay, ktorý vystupujú na národnom štadióne hneď oproti nášmu hotelu. Zajtra sa presúvame na karibskú stranu do NP Tortugero.
Viac blogov o Kostarike spred 6 rokov si prečítaš tu 🙂
