6 momentov, kedy som mal ozaj strach
Zatknutý v Belize
Ostrov Key Caulker patriaci Belize je miesto, kde som sa prvý a dúfam, že aj posledný krát ocitol v base. Život na karibských ostrovoch je iný ako na pevnine a nedá sa vôbec porovnať so západným svetom. Zákony tu však stále platia. Bohužiaľ pre nás. Po fľaške rumu sme s kamarátom dostali nápad a to presunúť sa na druhú stranu ostrova „požičaným“ golfovým autíčkom. Naschvál hovorím požičaným, pretože ako chcete ukradnúť auto z ostrova, keď všade okolo je voda? Kombináciou rum, sponka a kľúč od zámky sme motor naštartovali. V tom momente sa pri nás zjavil majiteľ a policajt. Všemocne sme sa ich snažili presvedčiť, že sme to auto vlastne nechceli ukradnúť a celé to je len nedorozumenie. Neuspeli sme a tak sme boli odvedení po políciu. Pri výsluchu sme všetko stavili na jednu kartu. Auto sa fyzicky nepohlo a tak nás nemohli obviniť z krádeže. Pri každom z troch výsluchov sme hovorili to isté. A to, že sme len chceli otestovať naše schopnosti štartovania auta bez kľúča. Samozrejme, v každej vete sme spomenuli, ako nás to všetko mrzí a nikdy nič také už neurobíme. Nad ránom nás v našej cele vystriedal iný „gringo“ a nás na kauciu 5 USD prepustili.
Havária v Barme
Po krátkom výlete na most U Bein ( najdlhší teakový most na svete ) sme si s Andrejom prenajali motorku aj s mladým šoférom naspäť do mesta Mandalay. Všetci traja sme teda nasadli a vyrazili. Cestu rovno ešte mladý chalan zvládal. Problém nastal vtedy, keď mal zatočiť doľava. Celý život sa mi premietol vo chvíli, keď mládenec zaspal a miesto doľava išiel rovno oproti betónovému domu . Za okamih sme narafali. Všetci traja sme preleteli cez kanál pred záhradou a dopadli na motorku. Ja na šoféra a Andrej na mňa. Nič vážne sa nám nestalo. Nejaké odreniny, obité členky, zakrvavené ruky. Ako dopadol šofér motorky, to už neviem. Bol pravdepodobne nadrogovaný z betelu (rastlina, ktorú tam skoro všetci prežúvajú a následne z toho majú červené zuby a sú z toho celkom high). Do Mandalay sme sa rozhodli ísť autobusom. Cestou sme videli ako na to miesto ide záchranka a polícia. Zaprisahal som sa, že na motorke už nikde nepôjdem. O týždeň na to som si v Thajsku jednu na týždeň prenajal.
Cesta smrti v Peru
Marcahuasi je moje obľúbené miesto v Peru. Nachádza sa asi tri hodiny od mesta Chosica na predmestí hlavného mesta Lima. Nádherné výhľady na krajinu a okolité kopce. Všetko je skvelé, kým sa nepozriete pod seba. Ak má autobus šírku 3 metre, tak cesta samotná maximálne 3,5 metra. Nespevnená vozovka a stovky metrov hlboké zrázy. Celú cestu lemujú spomienkové krížiky na ľudí s ktorými sa zrútili ich autobusy. Počas celej trojhodinovej cesty ste jednou nohou v hrobe. Jeden zlý manéver a letíte dole do údolia. Najhoršie to je vtedy, keď ide oproti auto a autobus začne cúvať. Váš život tu visí na vlásku a cesta z Chosica do San Pedro de Casta je na vašu zodpovednosť. Niečo podobné som zažil aj v Guatemale, keď naše auto schádzalo serperíntami dole a brzdilo len motorom, pretože brzdy nefungovali.
Keď dôjde nafta
Ďalší príbeh z Belize. Čo sa stane, keď váš nahúlený kapitán zle vyráta potrebnú dávku paliva a vyrazí na otvorené more? Môžete si zavolať o pomoc, alebo ak to podmienky dovoľujú vyskočiť z lode a čln dotlačiť do prístavu, resp. k najbližšej pumpe na mori. Z lode sme teda vyskočili a začali ju tlačiť. Úspešne sme ju dotiahli na plávajúcu benzínku a bezpečene došli do prístavu. Všetko v poriadku až do chvíle, keď sme sa dozvedeli, že tá plytčina v ktorej sme čln tlačili je plná hladných krokodílov. Našťastie nikto o nohy neprišiel.
Jaskyňa v Guatemale
V Národnom Parku Semuc Chamepii som absolvoval výlet do jaskyne, cez ktorú preteká podzemná rieka. Dvojhodinová „prechádzka“ jaskyňou začína pri jej vstupe, kde dostanete baterku, neoprénové oblečenie ( dve hodiny v tme a v studenej vode), bezpečnostnú helmu a budete informovaný o pravidlách bezpečnosti. Zabudnite na poslednú vetu. Ste v Guatemale a nič z toho nedostanete. Jediné čo vám dajú do ruky je sviečka. Dlhá, biela sviečka. Jediný s baterkou je náš sprievodca. Ako máte v tej studenej vode plávať, keď máte v rukách sviečku? Po pár minutách 90 % percent z nich zhaslo. Brodíme sa, plávame so sviečkami v ústach, skáčeme do čiernych dier označených baterkou nášho sprievodcu. V jaskyni musíme zdolať vodopád a to tak, že proti jeho prúdu vylezieme po lane hore. Prúd vody nám naráža do tváre a my naslepo rúčkujeme hore. Jedna holka to neustála a keby ju v poslednej chvíli nezachtila ruka nášho sprievodcu, zletela by dole. Po dvoch hodinách sme z tejto čiernej diery vyšli. Do kosti premrznutí a ja navyše s fľakmi na prstoch, ktoré mi mizli ešte pol roka.
Rozrezané chodidlo v Kanade
Ďen pred plánovaným výletom do Skalistých hôr v Kanade som si neštastne rozrezal nohu. Stupil som na pohár od vína a chodidlo som dorezal do masä. Bez srandy, videl som si vlastné mäso ako sa tlačí von. Rýchlo do nemocnice, kde chceli 1000 dolárov za to, že sa na mňa doktor pozrie. Odmietam platiť takúto sumu. Cez noc sa noha nijak nezlepšila a je potreba to riešiť. Ak máte veľkú reznú ranu je potreba zašiť ju do 6 hodín. Od môjho úrazu ubehlo 12 hodín a štichy stále nemám. Obvolávame kliniky, až sa ma ujal indický doktor a nohu za 150 dolárov zašil. Po ceste z nemocnice ešte kúpiť lieky, barle a hurá do Skalistých hôr 🙂 Viac v článku “Skalisté hory a barle k tomu”.
Na blogu MiliMundo nájdete ďalšie nehody z cestovania, na ktoré dnes s úsmevom spomína cestovateľka a blogerka Milada 🙂
