Kuba – krajina dvoch mien a prázdnych regálov

Každý z nás to pozná. Makáte celé leto, a keď príde jeseň, tak si uvedomíte, že je čas vypadnúť niekam do tepla. Vymeniť upršané dni za niečo slnečné, najlepšie spojené s morom. Ja nie som výnimkou, a tak som na jeseň uplynulého roku dúmal, kam sa podejú moje kroky. Destinácii je veľa, stačí si hodiť kockou. Alebo ešte lepšie zatočiť glóbusom a poslepiačky ho stopnúť prstom. Pekná idea, ale ja som vyberal trošku taktickejšie, najmä kvôli lacným letenkám a zaujímavým miesta. V hľadáčiku bola dlhšiu dobu stredná Amerika, predovšetkým Nicaragua a Guatemala. Obe znejú dobre, ale čo takto Kuba? Po prieskume leteniek a informovaní sa u viacerých známych, ktorí toto miesto navštívili, padlo rozhodnutie. Jedným z dôvodov, ktoré ma presvedčili, bola fáma, že Kuba sa čoskoro zmení kvôli lepšiacim sa vzťahom s USA. V júli začal lietať z Floridy párkrát do týždňa charter. Na cestovateľských fórach sa písalo o skorom príchode bohatých Američanov, reťazce ako Starbucks či McDonalds obkľúčia kubánske teritórium. Okrem toho každý vravel, ako je Kuba neskutočne lacná, najete a vyspíte sa za pár dolárov, ľudia sú všade milí, a hlavne pocítite tu pravú kubánsku atmosféru, staré autá zo šesťdesiatych rokov… „Ou jeah!“, vravím si. Hmmm… Veď uvidíte.

V eufórii z návštevy Kuby, mi kamoška dala kontakt na sprievodcu Juriho. Kubánec, ktorý žil počas socializmu dlhšiu dobu na Slovensku, a teraz robí sprievodcu v jednej národnej kubánskej cestovke. Vraj je veľmi priateľský, vie po slovensky a poradí, ako si uľahčiť pobyt na Kube. Po krátkej, zato riadne zmätočnej e-mailovej komunikácii mi Juri prisľúbil, že ma počká na letisku v Havane s ceduľkou s mojim menom.

Moja letenka nebola najlepšia na trhu, ale lepšie sa to „vykšeftiť“ nedalo. Bezmála 350 kanadských dolárov za let Vancouver – Toronto – Havana. Na Kube som mal stráviť celkovo 12 dní s odletom plánovaným na 16.11. v poobedných hodinách zo známeho letoviska Varadero. Priamy let do Viedne vyšiel na 360 amerických dolárov, čo je relatívne veľa, najmä keď si porovnáte spiatočné letenky z Európy v „deale“ za styri stovky. Ja som sa však vracal z Kanady, takže som musel improvizovať s jednosmerkami. Viac o letenkách z Eúropy na Kubu.

3.11. v doobedných hodinách nasadám vo Vancouveri do lietadla, pristávam v Toronte. 12-hodinová prestávka v tomto chladnom a veternom meste bola dlhá. Pokúšal som sa na letisku chvíľku pospať a pogoogliť ďalšie informácie o Kube. Vedel som, že ma na dlhšiu dobu čaká digitálna očista. Po nie dlhom lete som sa dočkal pristátia. Prvé pocity po príchode na letisko v Havane boli zmiešané. Všade samí Nemci, dlhé rady na imigračnom oddelení, teplota asi 40 stupňov. Tak som si povedal, že „šak to nemôže trvať dlho a potom už len parádička, Amerika, holé baby.“ Teda pardon, Kuba. Keď človek stojí v malej hale asi hodinu na vybavenie jednej pečiatky spolu s tristo ďalšími ľuďmi, v hlave mu prejde myšlienka, ako vôbec niekto vo ficolande mohol voliť stranu, ktorá mala v predvolebnom programe vystúpiť z Európskej únie. Ou máááj gott.

Ako Juri sľúbil, čakal ma v príletovej hale. Ma aj ceduľku, nebol ho teda problém nájsť. Mojou najväčšou prekážkou pri cestovaní na Kube bolo, že som pri príchode nevedel ani ceknúť po španielsky. Vyzrbojený slovníkom a učebnicou španielčiny som okrem pár viet, z ktorých nie každá je publikovateľná , nevedel ani ceknúť.

Juri vybavil taxík do Havany, vraj má pre mňa casu, AKA casa particulares, teda ubytovanie, ktoré je na Kube veľmi rozšírené, niečo ako apartmány v rámci domu hostiteľa. Pri výstupe z taxíka ma dosť prekvapí cena, ktorú musím uhradiť. 30 CUC sa mi vidí naozaj veľa, veď tá cesta trvala zhruba 15 minút. Ubytovanie u Juriho kamaráta Hectora je celkom fajn. Ale tu ma druhýkrát prekvapí cena – 35 CUC, t.j. konvertibilných pesos, za jednu noc. A to som tu vraj mimo sezónu.

Kubánsky „hokej“ v peniazoch

Tu sa dostávame k mene platnej na Kube. Kubánci používajú pôvodnú menu – kubánske peso. Pre turistov tu bola zavedená iná mena, a to konvertibilné peso, so skratkou CUC. Ak sa do tejto krajiny v blízkej dobe chystáte, určite sa naučte, ako tieto dve rozličné meny rozoznať. Skvelý článok sa dá nájsť pod týmto odkazom https://www.creditwalk.ca/how-to-deal-with-cubas-dual-currency/. „Milí“ Kubánci s radosťou zdierajú neznalých turistov a vydávajú im miesto CUC kubánske peso. Dôvod je jasný – za jedno konvertibilné peso dostanete 24 kubánskych pesos. Treba si dávať pozor pri výdavkoch. Teda ak ich vôbec dostanete. Častokrát sa vám stane, že sa ani neunúvajú Vám vydať. Ste predsa turista, gringo, a teda máte peniaze. Vtedy iba ráznym tónom povedzte „cambio!“, čo znamená drobné, a potom svoj výdavok dostaneme. Kubánec vás obdarí úsmevnou grimasou ako keby ste mu práve zjedli obed. Malá rada na záver: prachy meňte vždy v banke, nikdy na letisku či v „zmenárni“, ani vtedy, ak Vám to bude radiť akýkoľvek „sprievodca“. Majú najlepší kurz. 1 CUC vás vyjde na cca 0,95 €. Nenoste si americké doláre, „chargujú“ na ne kvôli embargu poplatok 10 % z hodnoty. Pri zmene peňazí v banke majte so sebou pas a adresu svojho ubytovania (aj keď si ju rovno vymyslíte), inak ste nahratí a prachy vám nezmenia.

Ako sa dá cestovať?

Keď sme pri informáciách, treba spomenúť spôsob cestovania na Kube. Máte možnosť vziať si klasický taxíko, ako som šiel ja z letiska. Je to veľmi rýchly a pohodlný spôsob, avšak pre sólo travellerov drahý. Keď už sa preň rozhodnete, hľadajte si ľudí s podobným osudom a vyjde vás to trebárs i polovicu. Ak ste však sám, na zváženie je spoločnosť Viazul, ktorá prevádzkuje autobusy. Častokrát sú ale vybookované dopredu i na pár dní. Ich cena je primeraná… Na Kubu. V žiadnom prípade nie superlacná. Na nete má táto company dokonca rezervačný systém (http://www.viazul.com). Osobne som neskúšal, avšak jeden holandský pár mal takto naplánovanú celú cestu a lístky bookli ešte pred príchodom. Sami priznali, že je to trochu neflexibilné a obmedzujúce. Hlavne vtedy, ak sa vám niekde naozaj zapáči a chcete ostať o deň či dva dlhšie.

V Havane platí ešte jedno špecifikum. Funguje tam MHD. Odporúčam mať pri sebe kubánske pesos alebo veľmi drobné mince z CUC. Autobus stojí na (ne)vyznačených, lokálom však dobre známych, miestach. Trasy sú mi dodnes záhadou. Na princípe autobusov tu fungujú i tzv. taxi collectivos, ktoré vozia ľudí po istých trasách. Väčšinou ide o tie staré rachotiny, kde sedí kopec ľudí. Dajú sa zastaviť prakticky kdekoľvek, sú dosť lacné (5 minút jazdy, napr. do centra, vás vyjde na polovicu CUC, teda 12 kubánskych pesos). Ale keďže ste gringo, musíte zjednávať. Priznám sa, že do týchto dvoch lacných spôsobov cestovania ma zasvätil jeden Nemec, ktorého som stretol na stanici busov Viazul. Môj „sprievodca“ Juri mi o tom nezmienil ani len hlásku.

Internety na Kube

Ak som na začiatku svojho elaborátu spomínal nejakú tú digitálnu očistu, nepísal som to nadarmo. Internet na Kube proste nie je. Teda je, ale ako keby tam ani nebol. Vo väčších mestách máte jeden-dva body, kde ste schopný chytiť WIFI. Zväčša námestie alebo nejaký obchoďák. No na to, aby ste sa pripojili potrebujete takú malú kartičku. Vypadá to ako stierací žreb. Ono to v podstate aj stierací žreb je. Musíte si ju zakúpiť v špecializovaných obchodoch. Niekedy mimo miest, kde je WIFI. CUBA RULES, BRO! A niekedy sa na ňu aj riadne načakáte. Niekedy ju dokonca ani nemajú, lebo ju už vypredali a príde MOŽNO zajtra. Teraz vážne. Táto kartička stojí 2 CUC, čo je fakt veľa, keď vezmete do úvahy priemerný zárobok Kubánca (Juri mi vravel okolo 13 CUC mesačne). A verte, že domáci ten net používajú možno viac ako turisti. Kartička zabezpečí net na presne 1 hodinu. Bez ohľadu na spojenie či jeho rýchlosť. Ak to nefunguje alebo to ide super pomaly, support nehľadajte Miesto, kde je internet, spoznáte tak, že sa tam bude zgrupovať tisícka ľudí a všetci čumia do mobilu.

HAVANA

Po príchode na miesto svojho ubytovania, som sa zdatne najedol a dal si šlofíka. Podvečer som sa vybral prejsť sa Havanou. Nechcel som strácať čas, mal som v Havane naplánované len tri dni aj s príchodom. Vyrazil som južne smerom k pobrežiu po ulici Avendida Paseo, až som dorazil na veľké námestie, kde stojí najdrahší hotel Melia Cohiba (pre mňa s nádychom socializmu a jemným úškrnom, že je to najluxusnejší hotel v Havane). Ak poznáte hotel Kyjev na Kamennom v Bratislave, prídu vám tieto architektonické skvosty podobné.

Tu sa pre mňa začala atmosféra Havany. Pomaly sa stmievalo a ja som sa pobral smerom k starej časti Havany po známej promenáde Malecón. Zbiehajú sa tu skupinky turistov, ale i domácich, popíjajú rum s kolou alebo pivo. Na Kube sa vám často stane, že Vás osloví lokál so slovami „Hey you, ,where you from?!“. Ich snahou je „poskytnúť“ vám sprevádzanie a samozrejme pýtať od vás pár CUCov. Drvivá väčšina vie po anglicky iba túto frázičku. Nedajú sa odbiť, takže najlepšie ani nezačínať konverzáciu. Po Malecóne som šiel sám, čo sa odzrkadlilo na tom, že každá druhá miestna deva na mňa ukázala prstom a zamrmlala niečo v zmysle „hey chico, you and me tonight?“. Po asi tucte ponúknutí mi to nedalo, tak som sa pri jednej sympoške pristavil a dopytoval, čo to tu teda koštuje. Povedala, že pre mňa za dvacku. Ale isto by sa dalo zjednávať. Moja španielčina bola asi ako jej angličtina a posunkovú reč ani jedného z nás v škole neučili. Nakoniec som slušne odmietol. Na to sa spýtala, či som gay :D. Páni, ešte jedna malá rada: ak chcete mať to isté potešenie ako ja, choďte sami a neberte so sebou žiadnu devu. Vtedy nie sú až také prívetivé, ako som sa dozvedel od kamoša Mareka, ktorý sa prechádzal so svojou spolucestovateľkou.

Samotná stará Havana je naozaj pekná. Otvorene ma očarila z celej Kuby asi najviac. Vidíte všetky tie staré autá, ktoré Kubánci opravujú takpovediac na kolene, turistov i domácich popíjajúc rum, tance v baroch. Komunizmus si tu podáva ruky prichádzajúcimi turistami. Ja osobne som sa „odpekal“ najviac na starých chevroletoch.

Druhý deň som ráno čakal Juriho, ktorý mi zvestoval, že príde do Havany so slovenskými turistami bývajúcimi v jednom z hotelov vo Varadere. Po stretnutí s nimi mi preleteli hlavou dôvody, prečo v zahraničí slovenskú spoločnosť nevyhľadávam. Sedliaci na Kube. Ale tak čo, pretrpel som s nimi tri hoďky, dal si dve piňacolády a pobral sa vlastnou cestou. V starej Havane si dávajte pozor na vreckových zlodejov/zlodejky. Mne osobne sa stalo, že ma spomínaní Slováci nejako zatiahli k tým starým dámam v tradičných kubánskych šatách, ktoré si s vami radi spravia fotku a potom pýtajú viac ako zaplatíte vo veľkomeste v kaviarni za dobrú kávu. Jedna sa snažila mi vybrať z vačku telefón. Bol som však obozretný.

Špeciálne by som spomenul havanskú ulicu Obispo lemovanú obchodmi a reštauráciami. Je síce plná turistov, ale vždy je čo obdivovať. Sú tu i dva bary, kde s obľubou chodieval Hamingway. Oba boli na(ne)šťastie non-stop plné turistov.

Ďalší deň si dávam oddych od Slovákov a aj Juriho. Takéto sprevádzanie fakt nedávam, s mojim sprievodcom v mobile a zdravým rozumom to zvládam s prstom v… Veď viete kde. Očekujem rannú Plaza de la Revolución a starú Havanu, ktorá mi prirástla k srdcu. Vždy je čo robiť – obzerať domácich, turistov, prázdne výdajne potravín pre Kubáncov ponúkajúce prevažne len rum a cigarety.

Večer prichádzam na stanicu autobusov Viazul s mojou mongolskou španielčinou a cieľom kúpiť lístok do Varadera. Pozerám na tabuľu a snažím sa vyzistiť, čo tým chcel básnik povedať. Nemám šajnu. Zúfalo stískajúc papier s napísanými frázičkami oslovujem jedného chalana v mojom veku. Nemec menom Maven, je tu s priateľkou Austrálčankou. Snažíme sa dopátrať, či sa dajú kúpiť lístky. Varadero vybookované na dva dni dopredu!!! Dva dni! Maven a Sylvia chcú do Trinidadu, ale tiež plné na nasledujúci deň. Tak sme vyšli von dať si pivo. Miestni taxikári už zháňali kšefty a spýtali sa, kam chceme ísť. Maven zjednal taxi collectivo a ja som spontánne rozhodol pripojiť. Chlapci si píšu naše adresy, ráno prídu po nás. Večer som ešte s mojimi novými kamarátmi dal pár pív a večeru v jednom z lokálov v starej Havane, kde som sa plánovane stretol aj so starým kamarátom z Vancouvru, Čechom Marekom. Ten mi odovzdal niekoľko cenných rád, ktoré sa mi neskôr vcelku hodili.

Pár orientačných údajov k Havane: ubytovanie – jedna casa pre 2 osoby cca 35 CUC mimo sezóny (zaujímalo by ma koľko počas nej), streetfood okolo 3CUC osoba, jedno v reštaurácii 6-7CUC a vyššie, pivo 1,5 CUC (ale tretinkové), drinky 3CUC a viac. Nie tak lacné ako som predpokladal. Za taxíky si aj na malé vzdialenosti zaplatíte flat rate 5 CUC. Fakt tu ťažko zjednávať. Taxikári sa na vás vykašlú a nájdu si iný kšeft. Veď je tu stále plno podnapitých „fašounov“. Na záver ešte jeden, pre mňa zarážajúci fakt, že v Havane nenájdete jeden rovný chodník, ktorý by bol bez dier, výmoľov, ukradnutých poklopov. Tak si dávajte bacha na členky.

Pri odchode z Havany má čaká moja prvá skúsenosť s taxi collectivo. Celkom som sa na tú cestu tešil. Po viac ako polhodinovom meškaní prichádza môj taxán. Nasadáme, šofér ešte otravuje okoloidúcich, či nepoznajú našu ďalšiu zastávku, kde sme mali naberať nejaké Kolumbijčanky. Taká kubánska GPS. Šesťkrát obísť pár blokov, opýtať sa pritom desiatich ľudí a po pol hodine ste tam. Tranquillo. Prvé slovo, ktoré som sa naučil od Kubáncov. Tak si vravím „starý, reku šak si na dovolenke, máš na háku“. Pohoda. S radosťou rukami-nohami poskytujem ďalší GPS servis. Vedel som, kde bývali Maven a Sylvia. Tí však nemohli odcestovať kvôli gastrointestinálnym problémom. Inými slovami spapali dáky dobrý streetfood a nie je im dobre. Taxikár si však vypýtal časť cestovného, konkrétne 10 CUC za osobu. Celá cesta stojí pre jedného 25. Tým sa ani zďaleka naša cesta nezačína. Začína sa však hľadanie ďalších dvoch cestujúcich, lebo veď treba naplniť auto. Po hodinke sme nabalili dvoch talianskych mučáčov. Takí čudáci. Aspoň Kolumbijčanky sú fajn – Maria a Juliana. Mám sa s kým porozprávať. Taliani však nejdú do Trinidadu, ale do Playa Giron – teda do malého mestečka, kde je len pláž a pralesy s krokodílmi. Majú v pláne potápať sa. Ich destinácia je pre nás okľukou, čím sa nám cesta predĺžila zo sľubovaných 4 hodín na viac ako 6. Po ceste sme zastavili kvôli obedu. Náš šialený taxikár si pre seba, podľa slov Kolumbijčaniek, za nás zjednal tzv. commission, teda províziu z toho, čo zaplatíme. Priatelia, takto funguje celá Kuba. Ak si niečo nevybavíte priamo s tou osobu, ktorá vám službu aj poskytne, rátajte s aspoň 20%-tnou prirážkou.

TRINIDAD

V mestečku Trinidad, nachádzajúcom sa asi v polovici ostrova na jeho južnom pobreží, sa každému zapáči. Bolo založené v roku 1514 Diegom Velazquezom a nie nadarmo patrí do svetového dedičstva UNESCO. Úzke uličky s kamennou dlažbou ala Praha obklopené peknými koloniálnymi domami a starými autami dodávajú mestu zaujímavú atmosféru. Je tu silno cítiť turizmus, kontrast chudoby a západného bohatstva. Avšak nie tak silno ako v Havane. Mesiac november je zaraďovaný do obdobia off season. Ale podľa počtu turistov, prevažne voličov nemeckého Bundestagu, som o tom pochyboval. Ubytovanie v tom čase síce problém nájsť nebolo, no ak by sa zvýšil počet návštevníkov v meste, tak ulice historického centra asi prasknú vo švíkoch. Môžete navštíviť múzeum propagujúce boj proti USA (nachádza sa tu kúsok zo zostreleného lietadla imperialistického USA), ale inak tam fakt nič nie je. Na hlavnom námestíčku je ešte múzeum koloniálnej architektúry. Ak ste však ako ja zvyknutý na veľké múzeá z vyspelého sveta, isto vás to sklame.

Kopec domácich tu pracuje v turizme, prevažne v reštauráciách. Tých tu nájdete mnoho, a preto nebudete mať problém nejakú nájsť. S cenami je to tu trošku horšie ako v Havane – najesť v reštaurácií sa dá za 10 CUC. Pivko máte za 2 CUC a nejaký ten drinčiček vás vyjde na 4. Všetko mi tu prišlo prispôsobené nemeckým platom. Asi najväčšou kultúrnou akciou v meste býva každovečerná zábava v bare na „schodoch“ nazvanom Casa de la Musica. Po šiestej sa naplní turistami, popíja sa tradične rum a na malom parkete sa tancuje salsa. S mojimi spolucestovateľkami z taxíka sme mali šťastie, keďže práve v deň nášho príchodu bolo v tomto bare vystúpenie domácej hudobnej skupiny. A bolo sa veru na čo pozerať. Zábava trvala asi do jedenástej. V prípade nejakej „show“ si však za vstup na toto miesto zaplatíte 2 CUC. Pitie je tam fakt drahé – 1 shot najshitnejšieho rumu, čo možno dostať, stojí 2 CUC. Najviac, pre mňa nepochopiteľné – aj tu sa platí za použitie toalety, kde okrem špiny, smradu a kvapkajúcej vody nič iné nenájdete. Noste pri sebe neustále drobné, pani na WC vám nikdy „nemá“ z čoho vydať, lebo si všetko schováva pod tanierik Som celkom zhovievavý človek, ale toto ma strašne vytáčalo.

Po 11. hodine večer celé mesto stíchne, ako by tam nik nežil. Až sa bojíte chodiť po uliciach. Jedno miesto v tom čase ožíva. Je to diskotéka v jaskyni ležiaca na jednej z horných uličiek Trinidadu. Volá sa príznačne La Cueva. Vstup stojí 5 CUC, máte v tom však welcome drink zadáča. Z toho, čo som mal možnosť vidieť, je tam vždy „plnka“, 120 stupňov a kopa spotených pazúch. Nevetrateľné dusno. Akú hudbu hrali si nepamätám, s takými dvoma Nemcami sme cestou z mesta hore kopcom čo-to vytliapali. V každom prípade, ak sa už ocitnete v Trinidade, je to must-see vecička.

Z aktivít, ktoré sa vám tu núkajú, treba spomenúť napríklad výstup na vysielač vypínajúci sa na kopci nad mestom. Chodte hneď zrána, inak cestou hore zahyniete. Môže z tade byť veľmi pekný výhľad. Okrem toho sa dá za 5 CUC/deň rentnúť bicykel. Hm, teda niečo na spôsob toho, čo Vám kysne v pivnici u deda, lebo sa na tom dávno nevozíte. Niekedy sa na tom zlomí kľuka, ako takej staršej Kanaďanke, práve keď ste najďalej od mesta. Štandardne to neprehadzuje. Zázraky teda nečakajte. Na bicyklovanie potom len tak ľahko nezabudnete a keď bike vrátite, budete sa cítiť ako Lance Armstrong po víťazstve v časovke na Tour. To preto, lebo okolie je prekvapivo členité a bez prevodu sa vám pôjde tažšie 😀 Akurát že vy budete mať ako doping namiesto krvných konzerv a EPA ploskačku rumu. Môžete sa vydať smerom na juh cez mestečko La Boca až k pláži Playa Ancon. Ako to však už na Kube býva, ak sa chcete pozrieť na pláž, musíte si zaplatiť. Za vstup, za „stráženie“ biku… veď oni si už dôvod nájdu. Naviac na pláž Playa Ancon nie je nič extra. V mori nájdete veľa, fakt veľa odhodených plechoviek, a na pláži asi trilión turistov.

Osobitne spomeniem celodenné výlety na koníkoch po okolí Trinidadu. Píše sa o tom v každom sprievodcovi, dokonca mi to odporúčal aj kamoš Marek. A preto som si povedal, že to asi treba vyskúsať. Zrejme všetky „koníkarské cestovky“ ponúkajú rovnakú trasu. Cez okolité polia a pastviny, malú farmu, kde vám „nanútia“ nejaké tie domáce šmakulády, napríklad čerstvo vytlačenú šťavu z cukrovej trstiny. Celé to zaklincujete príchodom k vodopádu. Ten sa oplatí vidieť, i keď ja by som cestu k nemu radšej absolvoval po svojich. Môj starší a tvrdohlavý koník ma neposlúchal. Okrem toho ma z neho strašne bolela prdelka. Ak sa rozhodnete ísť na koni k vodopádu, dajte si pozor na podnikavcov, ktorý od vás budú chcieť vstupné pri vodopáde. Mne sa to nestalo, ale taká malá skupinka Američanov sa po zistení, že iní majú vstup v cene túry, vehementne rozčulovala. Zaplatitli totiž 5 CUC/each extra za vodopádik. Inak peknô, kopa turistov, voda je jak se řekne rifrešing. Výlet hodnotím pozitívne. Ale už nikdy nechcem sedieť na „koňovi“.

Z jednodňových výletov po okolí Trinidadu môžete navštíviť mestečko Cienfuegos ležiace na pobreží, čosi severnejšie od Trinidadu, alebo mestečko Santa Clara nachádzajúce asi hodinu a pol smerom do vnútrozemia. Cienfuegos je taká malá Havana, v minululosti neslávne známa prekvitajúcou prostitúciou. Stačí vám tu pár hodín a môžete ísť späť. Oplatí sa zohnať si taxi collectivo, keďže je to flexibilnejšie ako Viazul, a ak sa vám mesto zunuje, jednoducho nasadnete a nečakáte na autobus. V mestečku Santa Clara sa, podľa slov viacerých ľudí, ktorých som stretol, nachádza viac-menej len socha Che Guevaru a jeho mauzóleum. Inak je to úplne obyčajné mestečko – vhdoné ako jednodňový výlet, prípadne ako zastávka pri prechode smerom na sever ostrova. Ak máte na výber medzi oboma spomenutými, voľte jasne Cienfuegos.
Trindad má svoje čaro. I preto som tu zostal celkovo 5 dní (teda jeden deň nasilu, lebo po mňa nadošiel taxikár… Cuba rules, bro!). Ak sa sem už dopravíte, nemusíte zostať odkázaný na verejnú dopravu. Dajú sa tu rentnúť aj motorky a autá. Dávajte však na seba pozor.

VARADERO

Mojou poslednou zastávkou bolo Varadero. Známe letovisko na severnom pobreží s najkrajšími plážami a hotelmi na Kube. Všetci ma od tohto mesta odrádzali, ale z neďalekého letiska som mal odlietať späť do Európy. Tak prečo nie? Pochillovať na pláži, omrknúť dáke bary, prečítať knihu, popozerať turistov kochajúcimi sa „pravou Kubou“… Okrem toho som sa tu mal stretnúť s Jurim, mojim sprievodcom.
Samotné Varadero, už ako som v úvode naznačil, ničím okrem pláží neláka. Bol som nemilo prekvapený kvalitou ubytovania v porovnaní s Havanou alebo Trinidadom. Drahšie, menej dostupné, veľmi nízka úroveň. Ale dá sa nájsť aj niečo normálne, za rozumnú cenu. Prvé ubytovanie som mal bez teplej vody, takže som sa presúval. Druhé som takisto zavrhol hneď ako som zistil, že sú tam tak trošku šváby. Po prechodnom nocovaní u jedného z milých Kubáncov som nakoniec našiel krásnu casu asi 30 metrov od pláže. Vtedy mi došla jedna veľmi dôležitá vec – i keď si myslíte, že niekto z Kubáncov vám dohadzuje ultra-super-mega-dobre ubytko za ultra-super-mega-dobrú cenu, nemusí tomu tak naozaj byť. Táto posledná casa bola zo všetkých najlacnejšia, o 10 CUC na deň lacnejšia ako tá, ktorú mi dohodil Juri. A hlavne bola klimatizovaná a nie pol kiláku od pláže. Každý Kubánec si tu stráži svoj podiel z koláča prichádzajúcom s turistami. A to nech sú akokoľvek milí.
Ak patríte k milovníkom tabaku, prídete si na svoje. V samotnom Varadere je pár obchodov s cigarami. I tu je nutné dávať zvýšený pozor, aby vám za veľa prachov nepredali fejkové cigary. Dopredu odporúčam prečítať pár článkov o rozoznaní tých pravých od prehnane drahých falzifikátov (http://havanajournal.com/cigars/cohibas-box; http://havanajournal.com/cigars/cohibas;). Na ulici vás sa snaží každý predavač suvenírov nalákať na kúpu pravých cigár. Nedajte sa oklamať – všetky cigary kúpené na ulici sú fake.
Poďme k mestu a informáciám o ňom: dopravu po meste uľahčuje pick-up/drop-off bus, ktorý stojí na vyznačených miestach. Lístok za 5 CUC platí celý deň, pričom možno nastúpiť a vystúpiť na každej zastávke. Skutočne užitočné, najmä ak zohľadníte taxikárov vo Varadere, ktorý si za jazdu pár blokmi vypýtajú aj 10 CUC. Naprieč celým úzkym polostrovom sa vinie jedna hlavná cesta, kde na vás taxikári neustále vytrubujú a nadväzujú očný kontakt v snahe urobiť kšeft. Celkovo je tu málo reštaurácií a barov, ktoré by stáli za to. Pár dobrých streetfoodov, kde sa najete aj za 3 CUC. Pre mňa osobne bol megaatrakciou údajne najväčší supermarket na Kube v hotelovom komplexe Plaza America. Regále buď zívajúce prázdnotou alebo pompézne vystavujúce jeden jediný artikel tovaru. Bábiky „ako od Matela“ za 40 CUC, t.j. asi 40 EUR, ktoré by som v kanadskej Dollorame kúpil za babku. A boli by pritom o 20 rokov novšie. Pecka. Oplatí sa vidieť. Plaza America je tiež miestom internetu, ako som si zvykol vravieť „internetu v kocke“. Preto tu nájdete okrem hŕby turistov aj kubánsku mládež spájajúcu sa so svetom.

Celkovo je Varadero sklamaním, a preto, ak nemáte odtiaľto náhodou odlet, tak tam pri svojej návšteve Kuby ani nejazdite. Svoj čas môžete zmysluplne minúť napríklad návštevou údolia Vale de Vinales alebo cestou do najjužnejších miest ostrova, kde sa nachádza kultúrne centrum Santiago de Cuba alebo Guantanamo.

Zhrnutie

Na záver by som ešte zhrnul pár tipov, ktoré sa môžu niekomu pri cestovaní touto krajinou zísť, a odporučiť „ideálny itinerár“.
Musím uznať, že som na Kubu nešiel extrémne pripravený, a aj preto ma zaskočila. Na jednej strane zložitým cestovaním, na druhej strane ľuďmi a systémom, ktorý v krajine vládne. Okrem toho som si chcel počas 12-tich dní na Kube predovšetkým oddýchnuť a netráviť čas v nejakom prepotenom autobuse. Preto som veľa miest nevidel, teda okrem Havany, Trinidadu, Cienfuegos a Varadera. No z rozprávania ľudí, ktorých som počas dvanástich dní mohol stretnúť, a vlastných skúseností, by som odporučil určite navštíviť tieto miesta:
Havana – doprajte si tu pokojne aj pár dní, je tam čo obdivovať a kade sa túlať.
Vale de Vinales – i keď som toto miesto nenavštívil, všetci vraveli, že je to fakt pekné. Padajúci opar zrána, rovina striedajúca zo zeme trčiace kopce. Znie to dobre.
Santiago de Cuba – kultúrne centrum Kuby a zároveň najstaršie mesto na ostrove, zapísané v zozname UNESCO (dobre však zvážte túto alternatívu, lebo ak pôjdete napríklad z Havany, precestujete celý deň).
Trinidad – malé, útulné mestečko s koloniálnou architektúrou, ktoré si vás získa.
Takto stihnete pohodlne precestovať ostrov za menej ako 12 dní.

Postrehy a tipy:

Ak viete po anglicky, je to fajn. Všade na svete vám to pomôže. No nie na Kube. A teda ak nechcete, aby vaša konverzácia s miestnymi pri zabezpečovaní si základných potrieb vypadala ako správy pre nepočujúcich na STV 2, odporúčam solídne základy španielčiny. Za 12 dní som stretol hŕstku Kubáncov, ktorá vedela obstojne po anglicky. Zjednávajte, hádajte sa, pýtajte sa. Majte so sebou patričnú dávku trpezlivosti. Tranquilllo.
Vždy so sebou noste drobné. Najlepšie urobíte, ak budete mať okrem CUC aj kubánske pesos. A to kvôli toalete. Úplne všade, aj v tej najväčšej diere sveta a za ten najšpinavší záchod, od vás vypýtajú nejaký ten chechták. A prineste si aj toaleťák, často nie je v cene
Ubytko si hľadajte buď sami alebo poproste svojho aktuálneho hostiteľa, či o niečom v nasledujúcej destinácii nevie. Títo ľudia radi pomôžu. Hľadanie na mieste sa vám môže skomplikovať, vyjde vás drahšie a predovšetkým kradne nervy a drahocenný čas. Ak sa už ocitnete na miesto bez zajedaného ubytka, vyhnite sa miestnym, ktorí vás obsypú lákavými ponukami s fotkami ich ubytovania. Títo ľudia neponúkajú svoje vlastné casy particulares, ale ubytovanie u tretej osoby a ich jediným cieľom je spraviť na vás už spomínanú commission.
Vždy si kupujte fľaškovú vodu a nepite tú z vodovodného kohútika. Ako som sa neskôr dočítal, pred pár rokmi vypukla v Havane cholera, lebo sa do vodovodu vyliala nejakým zázrakom kanalizácia.
Vyriešte si prepravu vždy dopredu. Deň, dva, podľa toho, či idete cez Viazul alebo taxíkom. Ideálna je skupinka 5 ľudí. Na nových kamošov narazíte na staniciach Viazul alebo v bare, a keď ste v počte presne pre taxík, ste „golden“. Ľahko nájdete taxík a máte dobrú vyjednávaciu pozíciu.
Ako som zistil, táto destinácia je trošku neprajná pre sólo travelerov. Nejestvujú tu žiadne hostely, teda absentujú hlavné miesta, kde stretnete vám podobných ľudí. Čoho dôsledkom je, že sa vám budú ťažšie hľadať kamoši, ľudia do taxi collectivo, na pitie rumu, večeru a podobne. Množstvo turistov na Kube je spárovaných alebo pricestovali v početnejšej skupinke.
Prineste si všetko, čo budete potrebovať. Úplne všetko. Zabudnite na výhovorky typu „veď si to kúpim tam“. Na Kube ozaj nič nekúpite, a ak áno, vyjde vás to na x-násobok ceny. Vezmite si táke prezervatívy (https://www.theguardian.com/world/2014/apr/18/cuba-condom-shortage-health-crisis). Nikde ich tam nenájdete (s výnimkou „najväčšieho“ supermarketu na ostrove vo Varadere).
Celkovo patrí Kuba k najbezpečnejším karibským krajinám. Na žiadnom mieste, kde som sa ocitol, mi nič nehrozilo. A to ani potme. Priznávam, že niekedy mal pocity strachu, keď som sa ocitol v noci na ľudoprázdnych uličkách Trinidadu alebo v neosvetlených častiach Havany. Treba si určite dávať pozor, potom sa vám nič nemôže stať.

No a na záver ešte jedno  zhrnutie 🙂

Musím priznať, že celkový dojem z Kuby je riadne zmiešaný. A to i s odstupom času, ktorý od môjho príchodu z tadiaľ uplynul. Na jednej strane je to krajina, ktorá má naozaj čo ponúknuť. Kultúrou, prírodou a v neposlednom rade aj rumum. I keď mi nepríde extrémne rozmanitá čo sa týka prírody – všetko tu vypadá viac menej rovnako. Nájdu sa tu však zaujímavé miesta ako pralesy s krokodílmi, pohorie Sierra Maestra, údolie Vale de Vinales, pohľadné západy slnka vo Varadere… Prekvapujúca je pohostinnosť domácich, u ktorých bývate. Urobia vám raňajky, niekedy aj večeru, radi poskytnú tipy kam zamieriť, čo je treba vidieť…
Na druhej strane je tu vidno chudobu, priepastný rozdiel medzi ľuďmi, ktorí pracujú v turistickom priemysle, a ľuďmi, ktorí si na obživu musia obrábať záhradu a drieť x hodín denne. Až z toho človeku príde smutno, že to tu takto Boh rozdelil. Najviac každý jeden turista prichádzajúci na Kubu tento rozdiel prehlbuje. A to je to najhoršie. Chudobní sa stanú ešte chudobnejšími. Veľké prachy sa točia okolo turistov. Čo je horšie, cudzincov a ich peniaze si tam väčšina ľudí vôbec neváži. Veď príde ďalší. Ľudia, s ktorými sa vo väčšine prípadov ako gringo stretnete, si tam zvykli na peniaze zo západu. Preto im budete ukradnutí. Preto sa o vás taxikári nebudú biť. Zvykli si totiž na „tipy“ zadarmo. Od opitých Nemcov alebo Kanaďanov. Bez ohľadu na predvedený servis od vás čakajú dýško a budú sa na vás mračiť, ak nič nedostanú.
Uznávam, že jestvuje veľa dôvodov, prečo Kubu navštíviť. No neobstojí dôvod, že sa čoskoro zmení. Keby ste videli, ako to tam funguje, čo všetko si (ne)kúpite, v akom žalostnom stave je tento štát. Ako mi povedal Juri, Kubánci si dlho nikoho, už tobôž nie USA, k telu nepustia. Ak by tak urobili, krajina by to kapacitne nezvládla. Všetkých fízlov v Havane by zvládol jeden Bruce Willis. A to aj v teple a mimo Vianoc.
I napriek spomenutým negatívam cestovanie na Kube som si tento výlet v celku užil. Bol som vystavený nutnosti učiť sa za pochodu cudzí jazyk, bojovať s neprajným systémom cestovania, prekonať samotu a hľadať si nejaké tie spriaznené duše. Ak sa vám vyskytne príležitosť letieť na Kubu za dobré prachy, fakt to zvážte. Kto vie, možno tá Kuba ozaj dlho nezostane takáto!

Autor blogu a fotiek : Peter Šinský, diky Peťo 🙂